Ach, tá svadba...
A on je z coho smutny, ze nechce taku svadbu ako on alebo jeho rodicia? Ide mu o tu zabavu alebo o to, aby ste boli svoji
Ja to mám takisto, čo sa týka pocitov (neznášam byť stredobodom pozornosti, nemám rada spoločenské udalosti). Budeme mať len "minisvadbu" (asi 13 ľudí), ale už to je dosť, aby som bola trochu nervóznejšia.
Každopádne, svadobný deň je o tebe a ženíchovi, ty sa musíš cítiť dobre a nie dávať si lieky na upokojenie. Mňa by vôbec nedonútili k veľkej svadbe, ani k svadbe v kostole (hoci tu reči boli), jednoducho chcem, aby to bolo príjemné posedenie, krásna spomienka, nie utrpenie a odmietam mať preto výčitky svedomia.
Priamo by som snúbencovi povedala, že ma trápi to, že je smutný z toho, že nevyhovie rodine, ale jednoducho nikdy nevyhovie každému a musíme držať spolu (plus: už si predsa súhlasila so svadbou a kostolom, hoci si nechcela, prečo nemôže v niečom ustúpiť aj on?). Slušne by som odkomunikovala rozhodnutie o malej svadbe a už to nechala na hosťoch a rodine, nech sa s tým vyrovnajú, sú to dospelí ľudia a ak vás majú radi, jednoducho to musia "prežiť". Nerozumiem takýmto ťahaniciam kvôli jednému dňu, veď je to len zlomok z budúceho spoločného života manželov
Držím palce!Ahoj,
super je, že si to zhodnotila a vieš čo chceš ty- svadba je hlavne o vás dvoch a nemôže proste byť nevesta nespokojná, len preto aby splnila očakávania svokrovcov.
Byť tebou tak sa porozprávam s budúcim manželom, že 80 ľudí z jeho strany je veľa, že musíte nájsť nejaký kompromis a zúžiť to na úzky kruh, tak aby to vyhovovalo aj tebe. Každý musíte spraviť nejaký ústupok. A potom už tie zvyky na svadbách sa dajú spraviť trošku inak alebo ich vynechať- napr. tortu môžete krájať bez pozornosti, len vy dvaja a fotograf, ktorý vás bude fotiť. Čepčenie vynechať úplne.
Hlavne musíš ukázať svoje hranice aj budúcim svokrovcom. Ja mám tiež toho dosť, čo moji svokrovci sa vyjadrujú ku každej okolnosti svadby- ale jedným uchom dnu druhým von, a aj tak si človek spraví podľa seba. Samozrejme dobré rady si vypočujem a zoberiem si z toho niečo, ale ubíja ma to počúvať čo všetko je zle vymyslené
Nenašli ste čo ste hľadali?
Moja svadba odporúča:
- Rozchod po 3 rokoch. Ako sa s ním vyrovnať?Diskusia
- Priateľ trvá na svadbe, ale ja sa vydávať nechcemDiskusia
- Svadba mimo trvalého bydliskaDiskusia
Články z magazínu
Odporúčané inšpirácie
Ospravedlňujem sa ak bude táto téma niekomu vadiť - prosím nevšímajte si ju.
Zase raz ide o rozdielne názory na veľkosť svadby...
Začnem tým, že ja svadbu v podstate ani nejak k životu nepotrebujem. Nikdy som sa na nevestu ako dieťa nehrala, nepredstavovala si to, nechcela... Zároveň som veľmi nerada stredobod pozornosti, veľká masa ľudí ma vie veľmi rýchlo akosi duševne vyčerpať, začnem panikáriť z toho hluku, pachov, prúdu slov, cudzích nálad, zamrznem alebo ostanem ospalá a pod. Najmä cudzí ľudia (aj blízkych si veľmi dlho vyberám a ťažko pripúšťam k sebe). Čo som bola na pár svadbách ako hosť - nejak som to odsedela zo slušnosti a čo najskôr sa porúčala.
Môj snúbenec... ten by mal rád svadbu. Preto som súhlasila (vidím v tom najmä tie praktické záležitosti do života no keďže je to pre neho dôležité tak akosi aj pre mňa už). Rád by ju mal v kostole - súhlasila som i keď nie som veriaca ale je to pre neho dôležité, takže rada to spravím pre neho. Ideálne o nás a dvoch svedkoch ale to by veľmi zle znášala jeho mama, otec takže samozrejme aj s účasťou rodiny (mojej rodine to je jedno, sú každý rozvedený, pohádaný, nemajú ani vlastne záujem stretnúť sa s mužovou rodinou, proste sú totálne ,,iní,, a bude to celé veľmi kŕčovité a dusné ).
Lenže snúbencovi rodičia chcú našu svadbu veľkú, so všetkými tými zvykmi a najmä za prítomnosti všetkých ujov, tiet, detí... Tj. z ich strany cca 80 ľudí, z mojej tak 5 (aj so mnou). Snúbenec tiež neni nejak spoločenský, tých ujcov a tety za celé 3 roky čo spolu chodíme nevidel, nikdy mu nikto nezavolal k promóciám, narodeninám, ako sa má... nie sú to blízke vzťahy. Ale chce mať ,,pokoj,, od rodičov a lebo sa to ,,patrí,, ... Že veď my sa chvíľku zdržíme a odídeme a oni si môžu robiť do rána čo chcú..
No a tu nastáva akýsi zlom vo mne, že tak toto už nie.. Že nie som cvičená opica a to čo cítim, že je už pod moju ľudskú dôstojnosť, to si už nemusím nechať aj keď snúbenca veľmi ľúbim a viem, že keď poviem rázne ,,nie,, tak to bude akceptovať. Lenže mi je ľúto, že bude z toho asi smutný a že mu to bude rodina potom stále vyčítať.
Čo by ste na mojom mieste prosím robili? Vydržali ten deň (dám si lieky na ukľudnenie)? Alebo mám právo si presadiť malú svadbu s max rodičmi a súrodencami a necítiť sa previnilo pre to?
Ďakujem