Ahojte
píšem sem pretože už neviem ako ďalej. Môj priateľ s ktorým sme spolu skoro 2 roky akoby strácal záujem o spoločne strávený čas. Na začiatku vzťahu sme si ujasnili, že nechceme vzťah len na občasné stretávanie. Za celé dva roky ma nepredstavil svojim rodičom (momentálne býva u rodičov, riešime spoločné bývanie) a k mojim rodičom tak isto nechce ísť.Myslím si, že dôvod je jeho otec-alkoholik. Viem, že otec mal nejaké narážky na predchádzajúcu priateľku a on sa hanbil za neho.Denne sa hádajú. Priateľ je introvert a myslím, že poznačený rozvrátenou rodinou,disfunkčnými vzťahmi a otcovým alkoholizmom už od detstva a nesie sa to s ním až doteraz. Vidím že je citovo chladný a navonok neprejavuje prejavy náklonnosti alebo lásky.Viem,každý človek prejavuje city inak niekto slovne niekto činom. Cením si na ňom ochotu a že nepovie nie keď potrebujem niečo vybaviť alebo niekam zaviesť a podobne. Snažím sa mu byť oporou, prejavovať mu city,komunikovať s ním a dávať mu najavo že som tu pre neho ale už nevládzem. :roll:
Pracujem a popri tom študujem na VŠ. Stretávame sa málo, no z mojej strany to nejde o časový problém. Vždy sa vyhovorí že je unavený z práce alebo že mám sa učiť..Chcela by som s ním rodinu, ale keď to pôjde takto ďalej reálne to nevidím. Aj keď ho ľúbim mám pocit, že ho strácam a neviem ako ďalej.
otvorene sa s ním o tom pobav...ja neviem riešiť spoločné bývanie, keď ešte ani svoje rodiny nepoznáte, to mi príde tak, že ste čosi preskočili. Keď je unavený tak nemusí nikde chodiť, choď za ním, veď nemusíte sedieť s rodičmi, predstaví ťa a pôjdete do izby alebo čo. Prekvap ho tak, ak sa nahnevá, tak nechápe, že ho miluješ a chceš byť s ním.... Proste mi nesedí to, že ste spolu málo a zrazu hop a budete spolu bývať....neviem, či to bude riešenie.....ale musíš ho prinútiť rozprávať o tom, čo si on myslí....trebars otvor tému otca...že sa nebojíš, že kľudne znesieš narážky, čokoľvek, že sa nemusí hanbiť...že prečo nechce ísť k vašim...že to s ním myslíš vážne, ale chceš vedieť či on je pripravený na to....možno sú moje rady na nič možno si to všetko skúšala, neviem, ale bez komunikácie to nejde
Vsetko co pises su urcite hlboke rany, ktore velmi poznacili jeho srdce a tiez pokrivili jeho schopnost davat a prijimat lasku. Ak si veriaca, tak sa zacni modlit za uzdravenie jeho srdca.
my sme spolu byvali aj ked som sa nepoznala s jeho a on s mojimi rodicmi. moj priatel ma tiez dysfunkcnu rodinu (tiez je problemom otec), takze chapem, ze ta nechce brat domov. viem, ako velmi dokaze clovek, najma muza, ovplyvnit, ked nema doma muzsky vzor a ak sa za ten vzor musi este aj hanbit. to, ako to poznacilo mojho, viem iba s poznamok, ktore obcas utrusi. spolocne byvanie by mohlo pomoct, ale mali by ste si sadnut a od srdca sa porozpravat, kym k tomu pristupite