Nevesta Ľubka: „Najpodstatnejšou chvíľou svadby nie je hostina, ale prijatie Božieho požehnania vo sviatosti manželstva.“

Reálne svadby

22. aug 2017
Alžbeta Martišková
Jakub Čajko - CAJJAK

Nevesta Ľubka si aj napriek svojmu hendikepu našla lásku svojho života, zaľúbila sa a užila si nádhernú svadbu so svojimi najbližšími. Ako vnímal svadbu jej manžel a čím si ho Ľubka získala, sa dozviete priamo od neho. Veľmi pozitívne naladená dvojica určite spríjemní deň aj vám :).

Kde a ako ste sa s manželom zoznámili? Zoznámili sme sa u mňa v práci. Pracujem ako personalistka. Paľo mi poslal mailom žiadosť o prijatie do zamestnania. Keďže spĺňal kvalifikačné požiadavky pre pracovnú pozíciu, ktorú sme mali v tom čase voľnú, pozvala som ho na pracovný pohovor. To som ešte ani z ďaleka netušila, že robím pohovor na manžela :).

Hneď od začiatku sme si boli sympatickí. Po skončení pohovoru sme sa ešte chvíľku rozprávali a nakoniec ma Paľo pozval na kávu. Dohodli sme sa, že akokoľvek skončí výberové konanie, na kávu pôjdeme. Stretli sme sa o týždeň a odvtedy sme spolu.

Čím si ťa manžel získal a naopak, čo si on váži na tebe? Ľubka: Manžel si ma získal svojím optimizmom a nenútenosťou. Hneď, keď prišiel do kancelárie, bolo v ňom niečo, čo ma zaujalo. Zjavne to bolo vzájomné, keďže ma pozval na kávu. Tiež si ma získal tým, že mi nechcel vnucovať svoju pomoc za každú cenu. Hneď na prvom stretnutí mi povedal, že mi rád pomôže, keď budem potrebovať, len stačí povedať. Bola som rada, že sa iniciatívne nehrnul pomáhať mi vo všetkom a stále. To by u mňa nepochodil.

Som šťastná, že som samostatná a že väčšinu vecí zvládnem sama, až na tie schody samozrejme. Bola som prekvapená, ako rýchlo sme sa zladili v situáciách, kedy pomoc potrebujem, napr. prekonať obrubníky. Smiala som sa, že je rodený osobný asistent. Hneď od začiatku sme si rozumeli, stále sme sa mali o čom rozprávať a možno to bude znieť ako fráza, ale mala som pocit, akoby sme sa poznali už veľmi dlho. Nikdy medzi nami nevzniklo trápne ticho.

Paľo: Ľubka ma na prvý pohľad zaujala svojím výzorom, keďže je veľmi pekná. Zaujal ma jej optimizmus a to, ako sme sa rozprávali, keď sme sa prvýkrát stretli. Naozaj to bolo, ako keby sme sa poznali už veľmi dávno. Pozval som ju na kávu, pretože som si povedal, že sa s ňou chcem ešte určite stretnúť. Bolo to krásne stretnutie v prešovskej kaviarni. Cítil som sa s ňou fantasticky a stále cítim, samozrejme. Na Ľubke si najviac vážim jej optimistický pohľad na život, a to, že nerieši malichernosti.

Kedy prišla otázka: "vezmeš si ma"? Aké to bolo? Keď sme boli spolu dva roky, začali sme sa rozprávať o spoločnej budúcnosti. Už nám nestačilo tráviť spolu pár hodín denne, chceli sme byť spolu stále. Paľo vedel, že ja so spoločným bývaním bez manželstva nesúhlasím. Jeden z mojich snov bolo ísť do Prahy, keďže som tam nikdy nebola. Paľo mi ten sen splnil a išli sme tam na týždeň, kde bolo nádherne. Keďže sa Praha stala našim obľúbeným dovolenkovým miestom, išli sme tam aj o rok. Hneď na začiatku dovolenky ma Paľo prekvapil tým, že chce, aby sme sa išli pozrieť na prstienok.

Musím oceniť jeho trpezlivosť, keďže výber mi trval celý deň. Prešli sme asi všetky klenotníctva v Prahe. Som neskutočne nerozhodný človek, Paľo je v tomto môj presný protipól. Rozhodne sa a už o tom nerozmýšľa. Ja potrebujem veľmi veľa času, kým prídem k nejakému rozhodnutiu. Preto to bol od neho obrovský dôkaz lásky, keď bez reptania a trpezlivo chodil so mnou a nechával mi čas na výber. Prstienok s krásnym vyznaním lásky a TOU otázkou mi dal, až keď sme boli sami. Potom sme boli na romantickej večeri a ja som bola neskutočne šťastná.

Potom začalo plánovanie svadby, vo vašom prípade ste určite mali špeciálny postup. Ako ste to napriek tvojmu hendikepu zvládli? Postupovali sme rovnako ako ostatné páry s tým rozdielom, že sme hľadali bezbariérový priestor na hostinu. Ja som vždy chcela malú svadbu v kruhu najbližšej rodiny a kamarátov, vravela som, že ja sa nebudem zaoberať každou maličkosťou ako sú servítky na stole, ako iné nevesty. Zdalo sa mi to zbytočné, keďže to vnímam tak, že najpodstatnejšou chvíľou svadby nie je hostina, ale prijatie Božieho požehnania vo sviatosti manželstva.

Takto to vnímam stále, ale prípravy na svadbu sa nakoniec stali mojou dočasnou záľubou a všetko dopadlo tak, že sme mali veľkú svadbu a ja som sa vyžívala v plánovaní a v riešení maličkostí. Aj keď výber servítok som nechala na Lucku z Mojaoslava, ktorá nám nádherne vyzdobila sálu. Musím povedať, že pri plánovaní svadby sme stretli neskutočne veľa úžasných ľudí, ktorí boli maximálne milí a ochotní a vďaka ktorým bol náš deň nezabudnuteľný.

Ak sa nemýlim, si veselá baba a svoj hendikep berieš už s nadhľadom… Veľmi ma pobavila tvoja veta vo fotoblogu: "nechcem vyzerať ako torta na vozíku". Aké šaty ste teda vybrali? Aj tak by mi nepomohlo, keby som nebrala svoj hendikep s nadhľadom. Na vozíku by som bola stále, s tým rozdielom, žeby som bola ufrflaná baba, ktorej by sa každý vyhýbal. Som na vozíku od narodenia a keďže neviem, aké je to môcť chodiť, nezaoberám sa tým.

Keď som bola malá, chcela som, aby boli všetci ľudia ako ja, nikdy mi vtedy nenapadlo chcieť byť ako ostatní a vedieť chodiť. Až teraz vidím, aká krutá som nechtiac bola… V súčasnosti to už samozrejme vnímam inak. Nikoho už na vozík posadiť nechcem. A keby niekto prišiel a dal mi možnosť chodiť, neváhala by som ani sekundu. Nezaoberám sa však tým, keďže to nemá význam.

Výber šiat bolo to jediné, čoho som sa trošku obávala. Šaty vyzerajú úplne inak, keď človek stojí a keď sedí. Som rada, že sa už móda zmenila a už nie sú v ponuke len šaty s obrovskou sukňou s kruhom. V týchto by som naozaj vyzerala ako torta na vozíku. Myslela som, že bude problém nájsť také, ktoré by vyzerali skvelo aj keď budem len sedieť. Ďalšia vec v súvislosti so šatami je tá, že svadobné salóny v Prešove sú väčšinou na poschodí, a teda pre mňa neprístupné.

Našla som však Svadobnú a spoločenskú módu Paris. Tento salón je bezbariérový, ponúka obrovský výber nádherných šiat a pani Ševčíková, majiteľka salóna, je naozaj výnimočný človek na správnom mieste. Trošku som čakala, že v salónoch budú na mňa pozerať ako na divotvorný zjav, ktorý sa chce vydávať a ku ktorému sa človek nevie, ako má správať. Opak bol pravdou, vo svadobnom salóne som sa cítila úžasne. Vyskúšala som si viacero šiat a nakoniec som našla tie, ktoré boli akoby pre mňa ušité.

Veľmi krásny moment z fotiek sa mi javí váš svadobný tanec. Aký teda bol? Táto konkrétna fotka je z momentu, kedy manžel pozametal všetky črepy a preniesol ma k stolu. Náš svadobný tanec bola improvizácia. Uvažovala som, že pôjdeme do tanečného štúdia v Košiciach, kde trénujú tanečné páry na vozíku, aby nám pripravili náš svadobný tanec. Potom som od toho upustila. Pred svadbou toho bolo veľmi veľa. Nebol čas, aby sme ešte chodili do Košíc na kurz a tiež som sa obávala, že v konečnom dôsledku celú tanečnú zostavu zabudneme a zbytočne sa budeme z toho stresovať.

Ako pesničku na svadobný tanec sme si vybrali klasiku od Elánu – "Ak nie si moja", pri ktorej sa dá len tak kývať. Najlepšia bola otázka manžela, keď sme išli na tanečný parket: „A čo budeme robiť?“ Len som sa zasmiala, že neviem. Nakoniec sme náš svadobný tanec zatancovali so srdcom tak, ako sme to cítili. Každý sa divil, že to nevyzeralo, že ho nemáme vôbec nacvičený. Všetkým sa páčil.

Čo boli pre teba a pre manžela tie najkrajšie momenty z celého dňa? Ľubka: Celý svadobný deň bol nádherný a výnimočný. Pre mňa prvým krásnym momentom dňa bola chvíľa, keď Paľo prišiel po mňa domov. Nikdy nezabudnem na jeho pohľad, keď prišiel ku mne do izby a prvýkrát ma uvidel ako nevestu. Bolo v ňom toľko lásky a šťastia. Bola to naša chvíľa, kedy sme zabudli na všetkých a vnímali len seba navzájom, a to, akí sme šťastní. Ďalším úžasným momentom bola sv. omša. Už som spomínala, že podstata svadby je pre nás Božie požehnanie vo sviatosti manželstva. Omša bola v kostole Krista Kráľa v Prešove.

Sme šťastní, že ju slúžil náš pán farár Marek Kreheľ. Nielenže mal nádherný príhovor, počas ktorého sme boli zasa dojatí, ale všetko premyslel do detailov. Ako povedal, aby to bolo dobré a aby to aj dobre vyzeralo. Ešte aj stolík na podpisovanie zápisnice sme mali menší a bol postavený tak, aby som nemala problém sa k nemu dostať. Naozaj, každá maličkosť bola prispôsobená tak, aby sme nemali ani najmenší problém, teda hlavne ja. Sme mu za to veľmi vďační.

S Paľom sme boli veľmi milo prekvapení, keď sme videli, koľko ľudí nám prišlo zablahoželať. Prijímanie gratulácií bolo veľmi srdečné a emotívne. Niektorých ľudí som nevidela roky a bola som šťastná, že sa prišli s nami podeliť o našu radosť.

Paľo: Je ťažké vybrať jeden moment zo svadobného dňa. Celý deň bol úžasný. Prvé stretnutie u Ľubky doma, sobáš, hostina, všetko bolo nádherné a výnimočné. Bol to deň, ktorý sme si naozaj užili a boli sme šťastní, že ho môžeme prežiť s ľuďmi, ktorí nám prajú a tešia sa s nami. Ľubka bola nádherná nevesta a ja som šťastný, že som našiel takú skvelú manželku.