Nevesta Miška: „Najkontroverznejšou vecou na našej svadbe bol pre celú rodinu fakt, že sme hosťom zakázali nosiť koláče a torty.“

Reálne svadby

18. sep 2018
Alžbeta Kovárová
Radovan Škohel

Vyjsť si večer pred svadbou do kina na Star Wars? To si len tak niekto nedovolí! Dnešná nevesta Miška nám s ľahkosťou porozprávala o tom, ako to celé začalo, ako prebehli zásnuby a že proste svadba stojí za to! Prekrásny priestor pivovaru, podčiarknutý bordovo-smaragdovo-medenou výzdobou, originálne vlastnoručne robené výslužky, nevesta nabitá pozitívnou energiou a sympatický ženích… to je len zopár detailov, ktoré vám v nasledujúcom rozhovore určite neuniknú!

Aké ste mali zásnuby? Keď Filip zarezervoval stôl v neďalekom novo otvorenom zámku, myslela som, že si ideme užiť zaslúžený oddych, nakoľko som nesmierne pracovne vyťažená a spolu sme trávili žalostne málo času. Cestou tam bola hmla ako mlieko, takmer sme tam netrafili, v celej reštaurácii sme boli úplne sami a priestor bol tak vykúrený, že som sa po pohári prosecca začala nekontrolovateľne chichotať. Dali sme si skvelú večeru, posedeli pri káve a vybrali sa domov. Bola však taká hmla, že som nevidela, ani len ktorým smerom máme auto. Bola mi zima a bála som sa, že sa pri hľadaní auta stratíme a v tom som sa otočila a tam bol Filip, kľačal na kolene, v rukách prsteň.

A zo mňa vyletelo "Nie, nie, NIE! Takto to nemôže byť. Veď sme sa stratili, zamrzneme tu a ty ma teraz žiadaš o ruku?!" Filip sa strašne rozosmial, predsa len ma požiadal a ja som s radosťou povedala áno. Cestou domov mi ešte povedal príbeh o tom, ako mi dal prsteň vyrobiť na mieru u jednej šperkárky žijúcej v Taliansku. Keď prsteň dorazil, nebol doma, a tak ho prevzala naša dobrosrdečná suseda, ktorá do schránky len hodila lístok: "Máte u nás balíček, takú malú škatuľku." 😀 Keby tá vedela, čo v nej bolo…

Ako si vedela, že práve tento muž bude tvoj manžel? Treba povedať, že som môjho pána manžela zo začiatku nášho vzťahu veľmi vytrápila. Keď sme sa spoznali, mal 18, ja 24. Čisto z pragmatických dôvodov som ho asi 3 mesiace odmietala, aj keď sa mi veľmi páčil. Napriek tomu bol vždy pri mne, aj keď len ako kamarát. Raz som bola na každoročnom rodinnom zraze. Na pár dní si prenajmeme chatu a stretne sa celá rodina – strýkovia, tety, sesternice, bratranci. Filip nám pomohol priniesť nejaké veci a nakoniec ostal na chate s nami. Ráno, keď takmer všetci ešte spali, som sedela na terase s mojou mamkou, tetou a strynou, pili sme kávu a pozerali sa na Filipa, ktorý automaticky začal rozkladať oheň a prevaril guľáš.

Teta sa ku mne nahla a vraví: "Ten je moc hodnej Michalko, toho si nech." Začala som po 1 000-krát vysvetľovať, že sme len kamaráti, že je príliš mladý. A v tom moja maminka (jedna z najkonzervatívnejších žien, aké poznám) vyhlásila, že ma nikdy nevidela takú šťastnú, ako keď som s ním. Čo na tom, že je mladý, hlavne, nech ma má rád. V tej chvíli som vedela, že mi do života vstúpil muž, za ktorého sa raz vydám. A za tých 5 a pol roka, až do našej svadby, mi neskutočne veľakrát dokázal, že o mňa stojí stále rovnako, ako na začiatku.

Aké ste povahy a ako to ovplyvnilo vašu predstavu o svadbe? Toto bola pre mňa najväčšia lekcia, čo sa týka svadby, ale aj nášho vzťahu a spoločného života. Bežne som veľmi nervózny typ. Všetci predpokladali, že budem taká tá besná nevesta, čo bude mať všetko pod kontrolou. Naopak, Filip je človek, ktorý je 90% času nad vecou, netrápia ho detaily a ide mu skôr o pohodlie. A tak som sa rozhodla – najdôležitejšie na svadobnom dni je, aby sme si ho užili. Aby sme si vychutnali všetky jeho etapy a aby sme boli v pohode.

Keďže sa poznám, vedela som, že ak sa budem snažiť svadbu organizovať sama, nezvládnem to a budem tragický uzlík nervov a všetkým len pokazím celé prípravy. Preto sme si najali agentúru a tá sa nám postarala o všetky detaily, výzdobu, tlačoviny, logistiku a môžem to všetkým len odporúčať. Predtým, ako nevesty začnú plánovať svadbu, mali by sa objektívne zamyslieť nad tým, aké majú priority. Ja som ušetrila množstvo času, stresu a námahy a miesto toho som sa mohla venovať rodine a Filipovi, ktorý bol šťastný, že som sa konečne raz rozhodla ísť tou jednoduchšou a pohodlnejšou cestou.

Aký bol výber tvojich pravých svadobných šiat? Bola to láska na prvý pohľad? Prepáčte, ale táto otázka ma zakaždým strašne rozosmeje. Mám veľkosť 46, obvod pŕs 116 cm a som 163 cm vysoká (či skôr nízka). Od puberty neznášam nakupovanie oblečenia a výberu šiat som sa vyhýbala tak dlho, ako to len šlo. 4 mesiace pred svadbou som už nemala inú možnosť, len začať konečne riešiť moje svadobné šaty.

Všetkým oblinám, ako som ja, odporúčam dopredu kontaktovať salóny a zistiť, či vôbec majú v ponuke vašu veľkosť. Až potom si u nich dohodnúť termín. Ja som mala jasnú predstavu, čo chcem (áno, taká som bola naivná :D). Vzala som maminku, svokru a moju starkú a vyrazili sme. A obliekla som prvé, druhé, tretie šaty a napodiv, všetky boli fajn. Pri každých hýkali a boli unesené, aká som krásna. Ale ja som ani pri jedných necítila, že som to ja.

Potom moja svokra vytiahla jedny šaty zo sekcie spoločenských. Bola to kombinácia všetkého, čo som nechcela – odhalený chrbát, dlhé rukávy, obrovská sukňa z hladkého lesklého saténu. Ale čo, spravím svokre radosť… Keď som vyšla z kabínky, mala som na tvári ten najväčší úsmev, akého som fyzicky schopná. A keď som zistila, že šaty majú vrecká, rozplakala som sa od šťastia. Bola to láska na prvý pohľad? Rozhodne nie. Boli to tie najkrajšie a najpohodlnejšie šaty, aké som si mohla ako nevesta priať? Rozhodne áno!

Dali ste si pred svadbou nejaké dary ešte ako snúbenci? Čo to bolo a prečo? Už od zásnub som vedela, že chcem Filipovi niečo darovať ako svadobný dar. Bolo mi viac-menej jedno, či dá niečo on mne. Ale ja som ho chcela potešiť niečím osobným. Mala som pár nápadov, ale všetky nakoniec vyšli ako blbosť. A tak som to vypustila z hlavy, lebo nasilu to nie je ono. Týždeň pred svadbou Filip prišiel domov a položil na stôl malý balíček. Bola v ňom starožitná šperkovnička z malachitového skla. Každý rok mi jednu daruje na výročie a tentokrát ju kúpil ako svadobný dar.

Všetky šperkovničky boli dokonca aj súčasťou našej výzdoby. Vtedy ma vážne zamrzelo, že ja pre neho nič nemám. Dva dni pred svadbou som šla okolo kníhkupectva v našom malom mestečku a tam, vo výklade – Kniha Saudekových komiksov. Dokonalý darček, keďže Saudek nám visí na stenách v byte a obaja jeho kresby milujeme. Napísala som krátky list a tesne predtým, ako ma Filip uvidel vo svadobných šatách, ho prekvapili darčekom odo mňa. Mal z neho veľkú radosť. A pritom taká blbosť… A ten najväčší dar bol fakt, že sme si všetko zariadili tak, že večer pred svadbou sme si mohli dovoliť len tak vyjsť na rande do kina na Star Wars. 😀

Akú výslužku ste si pripravili pre svadobčanov? Najkontroverznejšou vecou na našej svadbe bol pre celú rodinu fakt, že sme hosťom zakázali nosiť koláče a torty a z toho vyplynulo, že ani výslužky nebudú klasické – krabica koláčov, ktoré v 80% neprežijú ani len transport domov. Mnohých hostí čakala po svadbe dlhá cesta domov a tak sme sa rozhodli, že im darujeme niečo trvácnejšie, čo si môžu vychutnať aj o pol roka. Uvarila som domáce marmelády (višňovú s maraskovým likérom a jahodovú s mätou a pravou vanilkou) a domácu tatársku zmes na hrianky, pekne ich zavarila, zabalila do krásnych krabičiek a takýto darček putoval do každej rodiny.

Od Filipka sa zase očakávalo, že sa podelí o svoje zásoby fantastickej domácej pálenky. Každoročne si robí vlastné kvasy a odnáša si z pálenice vlastnoručne vyrobenú pálenku, takže hlavne chlapi sa potešili, keď vyfasovali "výslužkovú" pol litrovku. V konečnom dôsledku to nakoniec bez koláčovej výslužky všetci prežili a ja som rada, že naše výslužky budú súčasťou napríklad rodinných nedeľných raňajok s vianočkou a kakaom, alebo naopak, vylepšia piatkovú zábavu pri grile.

Svadobnú hostinu ste mali v nádhernom priestore! Čo ponúkal a čím vás oslovil? Keď sme boli v Tančiarni a Pivovare Franz prvýkrát, zašli sme si tam len tak na pivko a polemizovali sme, že tam by bola krásna svadba. Stará priemyselná budova prerobená na pivovar a reštauráciu. Kožené lavice, tmavá drevená podlaha, medené lampy, dekor skôr pánskeho cigar baru, ako klasickej svadobnej reštaurácie. A varia vlastné pivo! Mali sme pocit, že by to bolo drahé, a tak sme vôbec ani nebrali do úvahy túto možnosť.

Hľadali sme a hľadali – tam, kde sa nám páčilo, by sme sa nezmestili, tam, kde by sme sa zmestili, bola žalostne zlá kuchyňa. Tak sme teda šli do Tančiarne. Vedeli sme, že priestor sa nám páči, vedeli sme, že sa tam určite zmestíme, vedeli sme, že nám tam chutí, len sme nevedeli, či nás svadba v tak dobrom podniku nezruinuje. Nezruinovala! Áno, cena je úmerná kvalite. Nechceli sme svadbu v kultúrnom dome, kde by sme zase museli investovať majetok do výzdoby, aby to tam bolo znesiteľné.

Tu sme mali všetko v cene. Celý priestor bol náš, čašníci nás obskakovali, ich vlastné remeselné pivo tieklo počas horúcej noci potokom, jedlo bolo perfektné, na terase sa grilovalo a dievčatá z Tri Oriešky vytvorili nádhernú atmosféru svojou výzdobou. Nemuseli sme nič nosiť, nakupovať alkohol a vody, ani prísť v nedeľu upratovať. Jasné, že sa našli muchy, ale celkový dojem bol super a ten pohľad na hostí, keď vchádzali prvýkrát do tak atypického priestoru, obzerali sa a kochali krásnymi detailmi výzdoby, ale aj samotnej budovy, bol na nezaplatenie.

Aká bola vaša výzdoba a ladenie celej svadobnej palety farieb? Celých 30 rokov som presne vedela, ako NEbude vyzerať moja svadba. Vedela som, že nechcem biele obrusy a návleky na stoličkách, že nechcem vysoké vázy s aranžmánmi, cez ktoré hostia neuvidia jeden druhého, že nechcem ani lúčne kvety a farebnú záplavu, gýčové svetelné steny, ani ľudové vzory a všadeprítomnú jutovú stuhu. Nevedela som však, čo chcem.

Ako správna nevesta som mala na Pintereste asi 1 000 záložiek pod hlavičkou "Something for "I DO"day". Bola to viac-menej taká schizofrenická zbierka nápadov, inšpirácií a detailov. Vzali sme na miesto baby z Tri Oriešky. S Filipom sme vedeli, že chceme vyzdvihnúť samotný priestor, lebo sa nám obom veľmi páčila jeho atmosféra. Len ho doplniť, nie ho preformovať na niečo, čím nie je. Nakoniec baby navrhli bordový zamat, aby sme do mužského priestoru priniesli trochu ženskej mäkkosti. Tiež navrhli zakomponovať do výzdoby naše osobné veci, ktoré charakterizujú náš vzťah a keď som prišla s nápadom použiť moje malachitové šperkovnice, vznikla farebná kombinácia bordová – smaragdová – medená.

Od tohto bodu som už všetko nechala na agentúru a úplne sa spoľahla na ich profesionálny a tvorivý názor. Keď sme prvýkrát vošli do sály, zarazilo ma to. Niekde vzadu v hlave som mala neuchopiteľnú predstavu – sen o tom, ako chcem, aby vyzeral môj svadobný deň. A táto úžasná žena, ktorá nás pozná rok, vytvorila so svojim tímom prekrásnu koláž kvetov, materiálov a detailov, ktorá je vo svojej podstate jedinečná, výnimočná a dokonalá. Zhodli sme sa, že to je Glamour Boho štýl.

Aké svadobné "pohromy" vás stretli? S odstupom času vieme, že to žiadne pohromy neboli, ale v tom konkrétnom momente nám do smiechu rozhodne nebolo. Napríklad týždeň pred svadbou sa ženích obliekol do svadobných vecí a zatiaľ, čo košeľa a vesta mu krásne sedeli, nohavice boli akési obtiahnutejšie, ako sa sluší :D. Po dvoch dňoch prehovárania sme ho doslova dotlačili do kúpy iných nohavíc a nakoniec mu nové, nielen že viac slušali, ale sa aj viac hodili k zvyšku outfitu a celkovému ladeniu svadby.

Mňa najviac zasiahlo, keď dva dni pred svadbou odvolalo svoju účasť viacero ľudí naraz. S už hotovým zasadacím poriadkom sa pohnúť nedalo, a tak aj v rámci samotnej slávnostnej večere došlo k malému chaosu, ale nakoniec sa veci vyriešili sami. Čo bolo však rozhodne reálnou pohromou je fakt, že môj svokor zabudol na rannú cestu domov vziať do autobusu fľašu alkoholu, a tak poslední zábavychtiví hostia strávili 45-minútovú cestu v tichosti, nasucho a s vyčítavými pohľadmi. Toto zlyhanie sa bude v rodine iste dlhé roky pripomínať :D.

A čo vám vyšlo na celej svadbe najlepšie? Na čo najradšej spomínaš? Musím sa priznať, s Filipom sme svadbu nechceli. Chceli sme sa vziať, dať si malý obed s najbližšími a hotovo. Rodina nástojila na riadnej hostine, výzdobe, zábave. A keďže ich všetkých milujeme a vážime si ich, dali sme sa nato. Čo nám vyšlo najlepšie? Fakt, že aj napriek tomu, že sme nechceli veľkú svadbu s ceremóniami, sme vďaka kompromisom a niekedy neštandardným riešeniam dokázali zorganizovať výnimočnú oslavu našej lásky, ktorú sme si aj my dvaja perfektne užili.

Vo svadobné ráno sa na mňa Filipko pozrel a povedal: "Dnes si ťa vezmem za ženu. A je jedno, či bude pršať, či budú hostia meškať, či bude v sále teplo, či bude málo koláčov, či sa niekto opije a bude robiť šou. Zajtra budeme manželia, a to ostatné je pre mňa len sprievodný program." A tak by to mali brať všetci snúbenci. V konečnom dôsledku, ide len a len o vás dvoch.

Najradšej spomínam na moment, keď som za spevu dievčat z FS Krtíšan vošla do sály. V nádhernom hrušovskom kroji, ktorý mi dala vyrobiť moja starká. Trblietal sa v jemnom svetle sviečok, ako kúzelné brnenie ženy, ktorá sa rozhodla bojovať o lásku jediného muža do konca svojho života. Nastalo úplne ticho a ja som cítila dojaté pohľady hostí, ale bála som sa zdvihnúť zrak, lebo by som sa rozplakala, akonáhle by som v dave našla tvár mojej maminky. Napriek tomu, že na miestne pomery sme mali nezvyčajnú svadbu, čepčenie vyvážilo tradície a pre mňa bolo najkrajším potvrdením začiatku nášho spoločného nového života.