Naša svadobná rýchlovka na Seychellách

Všetko to začalo náhodou, začiatkom júna sa objavila super akcia na letenky, tak som neváhala a zabookovala let na začiatok októbra, že si predĺžime leto a zároveň máme pre nás darček k narodkám. Keďže máme za sebou neďaleké Maldivy, veľkú perlu Indického oceána, tak sme sa na neďaleké Seychelly tešili.

Po pár dňoch sa vo mne opäť prebudila predstava svadby na boso na pláži a čím viac lákavých fotiek som na nete videla, tým viac som sa tou predstavou unášala.. až som polovičku na tento spontánny počin presvedčila, veď po takmer 6 rokoch randenia a prekročení prahu 30tky už aj je na čase :)
Ako to už u mňa býva, cestovná horúčka mi nedáva spávať, a keď sa k tomu pridružila taká jedinečná udalosť, nasledujúce tri týždne som bola vo svojom cestovateľskom živle.. všetko sa stíha, veď odlietame až 3. októbra.

Začala som researchom, skontaktovala som asi všetky existujúce české/slovenské cestovky organizujúce svadby v raji, inšpirovala sa ponukou amerických, britských webov, následne asi šiestich miestnych agentúr a postupne filtrovala a sumarizovala info. Dospela som k tomu, že nebude zrejme jednoduché zorganizovať si na diaľku exotickú svadbu na vlastnú päsť (nenašla som o tom ani zmienku na fórach), ale prečo to neskúsiť, veď už čosi mám mimo Európy precestované a s cestovkami som nikdy v živote nič neriešila.
A keď vysvitlo, že si budeme schopní zrealizovať svadbu na Seychelách nie za 5000 €, ale o tretinu menej, tak to za tú stovku rozoslaných mailov stálo :) Veď čo viac treba než formality na oboch matrikách, dvoch svedkov, fotografa, kytičku do ruky, niečím si štrngnúť a je to, rýchlovka bez ročných príprav. Hmotné statky sme vymenili za zážitky a ani som netúžila po snubnom prsteni :)
Svadba bola tajná, síce ja som sa pochválila našim a bratovi, ale polovička to nakoniec povedala "doma" až pár týždňov "po" :)
Klasickú svadbu som si nevedela predstaviť, nie som veľmi na tradície, veď som nebola ani na vlastnej stužkovej a počas promócii som bola v Austrálii.
Najskôr sme nechceli riešiť ani obrúčky, ale 3 týždne pred odletom sme si ich predsa len objednali, i keď sa to neobišlo bez zmenšovania.
Pár komplikácií sa síce vyskytlo, napr. kvôli neplatnej letenke pre medzeru v mojom krstnom mene to Tomiho stálo pár mailov s Ethiopian Airlines či energických telefonátov do rakúskej pobočky Booking.com, ale to sa po vyše mesiaci nakoniec vyriešilo, mala som celkom šťastie na správne kontakty.

Trošku viac nervov ma stáli svadobné šaty, keďže som najskôr na eBay natrafila na sellera, ktorému zablokovali konto a ja som mesiac zbytočne čakala na krásne na mieru ušité plážové šaty. Riskla som to opäť, také isté dizajnérske šaty, len iný predajca, avšak zrovna tento balík z Číny ani za 2,5 mesiaca nedorazil. Takže 4 dni pred odletom som zohnala iné a už sa s tým musela zmieriť. Teraz si hovorím, že keď mi šaty prídu, určite si ich pribalím do kufra na najbližšiu dovču na Karibik :)

Cesta bola dlhá aj kvôli čakaniu na letiskách, ale i tomu, že sme sa rozhodli odísť z rušného hlavného ostrova Mahé a bývať celých 7 nocí na menšom ostrove Praslin. A myslím, že rozhodnutie bolo dobré i keď nám to trošku predražilo svadbu, ale čakali nás krásne opustené pláže, lebo väčšina turistov zakotví v rezortoch na Mahé. Matejko na svojich 17 mesiacov svoju prvú cestu lietadlom zvládal dobre, dokonca raz obalamutil letušky a dostal i dospelácku porciu štiplavého chicken curry :)

Po 23 hodinách cestovania od nášho bytu do guesthouse, sme sa ocitli v teplotách nad 30 stupnov, tropické vlhké podnebie, štebot vtáčikov, no paráda. Až na to, že nám z kufra ukradli 4 nabíjateľné batérie a zabezpečovací pás, zrejme pri preklade batožiny v Etiopii.

Ubytko za 50€/noc bolo super, sami v priestrannom bungalowe cez 50m2, kuchynka s viac spotrebičmi než máme doma, moderná chladnička s mrazákom, práčka so sušičkou, záhrada s vonkajšou sprchou, ktorú si moji chlapi užívali 2x denne. Aj domáca nad očakávanie (až na to, že na náš príchod zrejme zabudli, takže po nás jej manžel prišiel až po telefonáte a 40 min. čakania), privítala nás čerstvým chladeným džúsom a aj vychladená fľaša vody prišla vhod. Doniesli sme svadobný dar, fľašu Tatra Tea a nejaké čokolády.

Avšak čakala doslova krušná prvá noc, počas ktorej som naspala asi 3 hodinky, čo sa celé odrazilo na mojich kruhoch pod očami na fotkách :) Mali sme pocit, že sa k nám niekto vlámal, teda ja som mala jablko v krku, vypotila asi pollitra a ráno vstala s trasúcimi rukami v polomdlobách. A čo viac, podobne tŕpla i moja polovička, tie zvuky otvárania dverí a chôdze evokovali rôzne scenáre, hlavne to, že dvere sa vôbec nezamykajú a okná pozostávajú s rozdelených lamiel. K tomu sa pridružil brechot psov, exotický repertoár miestnych operencov a hlavne sme nevedeli, kde nás vôbec zaviezli, keďže bola úplná tma a jediní ubytovaní my traja. Nuž, nevedela som sa dočkať svitu a keď vysvitlo, že nič nezmizlo a buď nám strašilo vo veži alebo celý barák vŕzga lepšie než ozvučenie hororov. Nakoniec sme si síce vydýchli, ale po ďalšie noci sme podkladali obe dvere kreslami.

Trošku sme si museli prenastaviť biorytmus a vstávať za svitu, keďže už o šiestej je všade tma ako v rohu a o pouličnom osvetlení nechyrovať. Keďže Matejko sa mi už druhý rok stará o extraľahký spánok, bola som v pozore a po prvej noci už vedela, že susedovie kohút spustí kikiríkanie okolo štvrtej nadránom.

Síce do poslednej chvíle sme nevedeli, či svadba klapne kvôli formalitám, ale keď sme sa deň po prílete napokon dočkali na miestnom Civil Status Office tzv. Registrara a dohodli termín svadby na nasledujúce popoludnie, už sme si vydýchli. Vďaka kontaktom na fotografa, kvetinárku a super domácej Cindy sme sa už len tešili.

Poobede sme sadli na bus, aký išiel (keďže klasicky grafikon žiaden a odjazdy nevyspytateľné) a išli do Valeé de Mai, národný park zapísaný v UNESCO. Z golfáčom to síce bola makačka, ale tak aspon sme si vyrysovali bicepsy do plaviek :) Až na vzácne dvojpohlavné kokosové orechy a čierneho papagája sme nič extra z fauny a flóry nezazreli.

Až v ten deň pred obradom som zistila, že na najkrajšiu pláž na ostrove Anse Lazio (a podľa hlasovania TripAdvisoru dva roky dozadu i TOP 7. pláž na celom svete), kde sa to celé má udiať, sa nedá od ubytka prejsť autom ako prstom na mape, ale treba ísť úplne dokola cez celý ostrov.

A tak sme šli poriešiť auto, nakoniec sme požičali na celý deň, lebo taxi by vyšiel ešte drahšie. Ráno o osmej nám prifrčalo limo (taký smiešny Hyundai) až pred ubytko, takže sme naložili bagáž, spiaceho Matejka a vyrazili si obzrieť tú našu pláž. Síce sa nám akurát vybila batéria na foťáku, ale Tominko si zašnorchloval a išli sme domov hodiť sprchu. Čas tak letel, že už len počúvam, do hodiny treba vyraziť po nášho svedka a rýchlo na miesto činu. Tak rýchlo lakujem nechty (po 2,5 roku:), suším vlasy na slnku a mám 15 minút na minimalistický make-up. Pred tehotenstvom som kompletne prešla na prírodnú kozmetiku, dekoratívka a kopu vecí skončilo v koši, takže mi teraz úplne stačil kokosák, bronzer, rúž a mascara. Sadáme hodení "do gala" do vyklímovaného auta a Matejko sa akurát rozhodne si pospinkať až teraz, takže je zo mňa dojčiaca nevesta. Naberáme Cindy a jej dcérku spred jej obchodíku so suvenírmi a ženícha čaká takmer hodinová jazda na vlastnú svadbu.

Po ceste sme stretli našu oddávajúcu „pani matrimóniu“, ako čaká na zastávke busu, hoci si za cestovné na ruku vypýtala 40 eur..bola by samozrejme meškala i viac než polhodinu, ale tak to už ako sme zaregistrovali, je miestnym zvykom. Tak sme naložený v mini aute pádili kopcovitým terénom, až sme pod jedným strmým kopcom dotúrovali.. pod našou váhou to tých 20 koní nevydržalo a chtiac nechtiac sme cúvali s kopca, no bola som trošku vystrašená, ale Matejka to nezobudilo. Až keď tri osoby vystúpili, dokázali sme sa rozbehnúť a vyštverať. A to je polovička zdatný šofér, ktorému sa niečo také ešte nestalo. Nuž, mali sme si rozkázať nejakú schopnejšiu svadobnú limuzínu :)

Povedali sme si oficiálny manželský sľub a vernosť až za hrob opakujúc verše po nej a po nasadení obrúčok a manželskom bozku sme si štrngli čerstvým mango džúsom, strelili minifľašku Huberta a urobili nejaké akčné foto s vlajkou ManUtd ako sa na dve dekády trvajúce fandenie môjho nastávajúceho patrí.

Škoda, že fotograf začal pozerať na hodinky, že mu ujde trajekt na hlavný ostrov. Fotiek vo vode mohlo byť viac, ale i tých pár stačilo na to, že sa zničil Tomiho smartphone, ktorý zabudol vo vrecku.. no nič, snáď tých pár fotiek odtiaľ vydolujeme.

Po svadbe si to novomanžel sám musel odšoférovať späť, sadli sme do auta naboso v mokrých veciach od piesku, novomanžel už len v trenkách a po ceste nám aspoň Cindy ukázala, kde najlepšie dohodnúť boat taxi na ostrov St.Pierre, vychýrený raj pre šnorchlovanie. Pripravila nám svadobnú večeru, ulovenú šťavnatú rybu, šalát z manga, uhoriek, rajčín, breadfruit, exotické chute karí a chilli. Prekvapko bola mini tortička z piškót a likéru. Čakala nás posteľ vyzdobená živými kvetmi a obrovská kytica kvetov, až na to, že svadobnú noc ženích strávil na prístelke, aby sme sa konečne vyspali :)

Na druhý deň sa vstávalo opäť skoro, išli sme odovzdať požičané auto a zjednávať ceny za čln. Keď sme dorazili s dvoma „kormidelníkmi“ a starším kanadským párom na ostrov St. Pierre, čakalo nás sklamanie, ostrov tvorila hromada skál a kvôli veľkému prílivu pláž žiadna. Tomi vyskočil z člna do vody už aj s plutvami a mňa s Matejkom po chvíli chlapíci vyložili pri brehu, aby počkali na skale v tieni. Až na to, že mi spálilo ramená sme s Matejkom pozorovali veľké jašterice, krabov a skáčuce rybo-jašteričky na skalách. Čo sa týka šnorchlovania, tak Maldivy to neprekonalo čo sa týka morského života, ale stále sa dalo niečo vidieť. Skôr to bolo o plávaní pomedzi morské útesy a rokliny. Keby sme ale predtým narazili na článok, že na Anse Lazio pred 3 rokmi žralok počas snorchlovania smrteľne napadol britského turistu, tak by tam Tomi veru nevliezol.

Poobede nás vďaka permitu od Cindy čakala prvá návšteva druhej najkrajšej pláže na ostrove, Anse Georgette, patriacej 5* rezortu Constance Lemúria. Pláž sme mali 40 minút pešo zaberačkou doslova „hore dole“ i cez veľký golfový areál a sme boli prekvapení, že na nej bolo minimum ľudí, ocitli sme sa na nej i celkom sami. Takisto biely jemnučký piesok ako múka, tyrkysová voda a veľké vlny. Až také, že moju polovičku jedna nečakane zmietla a skončil s odretým lícom a malým monoklom na oku. Ja som jej tiež neunikla, strhla ma i s foťákom, ešte že tým starším, lebo by sa nám to opäť predražilo.

Počas toho týždňa ďalšie tri noci tropický lejak prečistil vzduch, ešte párkrát spŕchlo cez deň, ale to bolo len osviežujúce. Matejko svoj klasický jeden denný spánok na posteli nemal ani raz, väčšinou zaspal 2x cez deň na rukách na pláži, na lodi alebo v hrkotajúcom buse :) Síce sme mali guesthouse so self-catering, domáca bývala o dva domy na ulici vedľa a takmer každý večer doniesla niečo ochutnať so svojej kuchyne či záhrady. V miestnych supermarketoch sme si kúpili ich Seychellské pivo, kokosový rum zn. Takamaka ako suveníry a ich chlieb. Síce môj novomanžel pár kíl na tejto dovolenke schudol, ale tak to už býva zvykom, o All inclusive nemávame záujem :)
Zato zgustli si na nás miestne komáre, ja i synček sme mali minimálne po 30 štipnutí, raz som pri šlapaní pri mokradiach vlietla do takého roja, aký som ešte nevidela. Nuž, detský repelent by stačil možno tak na bratislavských komárov.

Do tretice sme sa vrátili na našu svadobnú pláž nafotiť sa v „popolnočkách“. Tomi si dal trefné Game Over tričko a mali sme šťastie, že akurát chystali dekoráciu na inú svadbu, takže sme to využili a cvakli sa i pod ich Bridal Arc.

Na celodenný výlet sme šli trajektom na štvrtý najmenší ostrov La Digue, ktorý bol vraj hriech nenavštíviť. Namiesto bajkov sme to riskli s golfáčom peši a nebol to najmenší problém. Ako prvé sme zamierili na pláž Anse Source D´Argent, vyhľadávanú i filmovými štúdiami. Na radosť backpackerských príručiek sme to riskli a aby sme neplatili vstupné cez plantáž, prebrodili sme sa po stehná vodou i so synátorom v náručí, kočíkom, šnorchlovým vybavením a batohom, škoda že sa nestíhalo to zdokumentovať :) Asi bol trochu väčší príliv, lebo podobných šialencov sme v tej dobe nezastihli. Pláž bola krásna, plná obrovských žulových skál, ale voda na kúpanie nevhodná, plná chalúh. Cestou späť sme už išli cez areál plantáže a videli pestovať škoricu, vanilku a vo výbehu sa slniť desiatky obrovských suchozemských korytnačiek. Namierené sme mali na Anse Severe, vraj naj pláž na šnorchlovanie, i keď to tiež neoslnilo. Pláž ako taká tiež nič extra, ale plná úlomkov koralov a mušlí, ktoré vlny hádzali na breh až to bolelo pri nárazoch na členky. Zaujímalo by ma ako je možné, že na niektorých plážach je len čistulinký piesok a inde je suvenírov na kilá :)

Skonštatovali sme, že sme urobili dobre, že celý pobyt sme mali na ostrove Praslin. Cestou späť nás čakala ešte jedna komplikácia. Tým, že sme šli na posledný trajekt, prišli sme už za tmy (chvíľku po šiestej) a ako sme netušili, MHD už nepremávala. Tak sme si to šliapali cestou hore z prístavu aj s troma natrhanými kokosovými orechmi a dúfali, že si nás v tej tme všimne nejaký taxikár. Aj sme sa dočkali celkom ukecaného taxikára, čo nás za skvelých 15 eur odviezol domov.

Ďalšie dni sme sa už len vracali na Anse Georgette a pomaly balili kufre, z ostrova Praslin na ostrov Mahé sme šli opäť s Air Seychelles. Cesta naspäť bola opäť takmer 24 hodín, keďže sme v Addis Ababa čakali skoro 5 hodín. Tomi sa chvíľu zabavil v miestnej internet café, čo bol zážitok s ISDN, výhodne nakúpili kartón Marlboriek a z nášho blonďavého chlapčeka boli paf asi všetky etiópske predavačky v Duty free shopoch.

Akoby nestačilo, že sa nám cestou tam černosi snažili dostať do kufra, cestou späť sa im to i podarilo. Vykašľali sa na zámok a rovno vypáčili zips kombinačkami. Zrejme zostali hlboko sklamaní, lebo i napriek tomu, že kufor vážil 30kg, našli na vrchu 3 trsy zelených babybanánov a 6 kokosových orechov. Ešte že ich to odradilo, že vidia len handry pod tým :)

Avšak rakúsky colník vo Swechate nelenil, nejak si nás vytipoval spomedzi desiatky hrnúcich sa ľudí a zastavil akurát nás na náhodnú kontrolu. Zrejme sa mu nepozdávalo, že sme nejakí strhaní, ale kto by nebol o pol šiestej nad ránom...Tomi zarastený, s odreninou a monoklom a ja dolámaná z nosenia Matejka. Nezabudol sa opýtať, či nemáme nejaké mlieko, mäso, koraly, ale našťastie tie 4 fľašky rumu boli v norme a tie úlomy koralov nezbadal.

Nuž, dosvadbované :)