Ako som mu povedala "ÁNO"

6. feb 2018



Ako som povedala "Áno"

Pre mňa sa to všetko začalo, i keď som to ešte vôbec netušila, 17.1. v deň mojich narodenín kedy mi pri rodinnom obede Vojtík blahoželá a do ruky strká obálku.


Obálka, aký zvláštny narodeninový darček, snáď v nej nebude bankovka! Ej veru, nebola.
Dostala som poukaz na 5 chodovú večeru, pri splne mesiaca na Chopku.
Trošku šok, pretože takýto darček som naozaj nečakala,v zápätí vystriedala veľká radosť.
V závislosti od našej pracovnej vyťaženosti a samozrejme od splnu mesiaca, sme sa dohodli, že na večeru pôjdeme až koncom februára.

A tak dni plynuli a plynuli, až prišiel február a Valentín.

S Valentínom je to u nás také všelijaké. Nijak zvlášť ho neoslavujeme, však sa ľúbime jak kone každý jeden deň, ale zároveň ho berieme ako príležitosť trošku vypnúť a urobiť si voľný večer.
Papučová kultúra, vínko, kvalitný film a samozrejme darčeky.

Ja milujem darčeky, darčeky a prekvapenia, darčekové prekvapenia :)
Strašne rada si rozbaľujem darčeky a teším sa z toho čo to bude. A vôbec to nemusí byť nič extra, stačí drobnôstka. A rovnako milujem rozmýšľať, hľadať, nakupovať, vyrábať a baliť a schovávať darčeky pre druhých. A potom ich naťahovať rečami, či vedia čo dostanú, a či sa tešia čo dostanú a či by chceli vedieť čo dostanú a tak podobne. Samozrejme, to neprezradím, iba ich provokujem. A najsamväčšia radosť nastáva pri tom keď im ich dám a oni ho rozbaľujú, to som ako vo vytržení!
Joj, fakt milujem darčeky :)

Nuž a tak si vegetíme, pozeráme Interstellar a kým dolievam vínko Vojtík voľakde s pomedzi matracov gauča vytiahne obálku. A v nej krásna pohľadnica.
Užasla som, kde objavil tak dokonalú pohľadnicu pre mňa. Presne moje farby, a ešte k tomu s mačičkami. Bola som natoľko očarená dizajnom a následne lístkom čo z nej vypadol, že som si vôbec neuvedomila, čo tento dizajn ukrýva medzi riadkami.

Viete čo bolo na tom lístočku čo vypadol?



Poukaz. Poukaz na noc v luxusnej izbe v Rotunde na Chopku.

Lámala som si hlavu už od narodenín, ako sa z tade vlastne dostaneme domov. Tam pôjdeme samozrejme lanovkami už počas dňa. Ale ako pôjdeme po večeri domov, keď lanovky ťahajú len do 16:00 .Tajne som dúfala, a vlastne aj predpokladala, že nám vybaví odvoz ratrákom, keďže na našu stranu už lanovky po večeri ťahať nebudú, iba na severnú stranu sa ťahá.

Ale toto, toto bolo ďalšie naprosto ale naprosto skvelé prekvapenie! Noc na Chopku, po perfektnej romantickej večeri.


Nevedela som sa dočkať. Mimochodom ja som extrémne netrpezlivý človek, všetko chcem hneď, hneď a zaraz. A tak to boli "muky". Nevedela som sa dočkať svojich darčekov. No prešli dva dni, prvotná eufória opadla a nastal každodenný pracovný kolobeh. V tej dobe veľmi náročný pretože okrem Tete-Art sme mali ešte aj klasické zamestnanie.

Ale dočkala som sa :) 22.2.2016 sme sa vypravili na Chopok. Cestou sme sa zastavili v apres ski bare na jeden :) počkali kým prestane fúkať silný vietor a spustia nám lanovku.

Po príchode do Rotundy sme sa hneď ubytovali v jednej z troch izieb a kým som ja vybaľovala a skúmala naozaj krásnu izbu, Vojtík šiel vybaviť formality.
Do večere, bolo ešte veľmi ďaleko a hoc bola izba naozaj nádherná nechcelo sa nám kvasiť celý deň len v nej.


Počasie síce bolo naozaj strašné, zima a obrovský vetrisko znemožňoval dlhé túry po hrebeni, ale i tak sme sa trošku boli potárať a pokochať.

Na Chopku sme v podstate doma. Sme z Brezna, takže sa dá povedať že sme miestny, dokonca sme tam v tej dobe pracovali, chodíme tam na túry a lyžujeme tam. Poznáme to tam veľmi dobre, a naozaj si môžeme povedať, že sme tam ako doma, ale tie výhľady nás vždy očaria akoby sme ich videli prvý krát.

Uzimený a vyfúkaný sme zaliezli na Kamienku, kde sme pri teplom čajíku preklábosili zbytok dňa.

Nastal čas večere.

Reštaurácia v Rotunde bola úplne zmenená. Vyzdobená, stoly popresúvané, upravené, elegantné. Všade samí vystrojený čašníci. Krása.

Dostali sme čašníka, ktorý sa venoval len nám. Usadil nás k stolu, do prostred reštaurácie, hneď k harfistke. Tá nám počas celej večere hrala moderné piesne rôznych žánrov.



Jedlo bolo vynikajúce, exkluzívne. Krásne naaranžované s presne takými veľkými porciami aby ste si ho vychutnali, ale zároveň aby ste sa neprejedli a mohli si dať ďalší chod.

Bol to veľmi príjemný večer. Vždy keď pani harfistka začala hrať novú pieseň, prerušili sme rozhovor a hádali aká pesnička to je.


Vo chvíli keď nám niesli dezert, začala hrať veľmi známa pieseň.
A ja som celá natešená, že viem o akú sa jedná vyhŕkla veď to je...

V tom sa ale stali dve veci v podstate naraz.

Čašník predo mňa položil dezert a odstúpil. Ja som si stihla letmo všimnúť, že na tanieriku je okrem creme brulee aj krabička.
Letmo, pretože v tom sa staval Vojtík zo stoličky a žiadal ma aby som sa tiež postavila.

Ja som vstala a on si kľakol. Prebehlo mi mysľou, že to je ako z filmu...
Všetci v reštaurácii stíchli. Len harfa znela piesňou Kým ťa mám od kapely Team.

A zrazu ma Vojtík žiadal o roku, vlastnoručne vyrobeným prsteňom, a slovami ktorým sme sa museli obaja smiať, pretože to rozhodne nebola klasická žiadosť o ruku. Ale taká naša, svojská, poňatá veľmi humorne.



Povedala som ÁNO.

A v tom prepukol "huriav". Všetkých 70 ľudí plus personál nám začalo tlieskať, pískať, gratulovať nám.

Bolo to krásne, romantické, vtipné a neopísateľne úžasné.
A ja som naozaj do poslednej chvíle ani len netušila čo ma čaká.


Za celé tie roky, sme sa nikdy riadne o svadbe nerozprávali. Vždy som to brala tak, že je to na ňom. Buď si ma bude chcieť zobrať, alebo nie. Je to jeho rozhodnutie, jeho voľba, a moja nastane vo chvíli ak ma o roku požiada, kedy sa ja rozhodnem či mu poviem áno, alebo nie.
Ale určite ho k tomu nebudem nabádať alebo ho do toho nedajbože nútiť.
A tak som si vôbec neuvedomila, že na Valentína som dostala pohľadnicu, kde kocúrik žiada mačičku o ruku...

Keď sa to celé trošičku ukľudnilo, a ľudia sa vrátili k svojim dezertom, tak mi Vojtík začal rozprávať ako to celé naplánoval a pripravil.

Začal niekedy po Vianociach a dal si načas aby to celé dotiahol do dokonalosti :) Jediný kto o tom vedel a pomáhal mu s tým bola v tej doba moja šéfka. A ako sa mu to podarilo vybaviť a zároveň utajiť predo mnou tak dlho mi je záhadou, pretože my sme spolu v podstate 24hodín denne. O to viac si to však vážim. Jednou z takých pikošiek napríklad je, že keď sa dozvedel, že tam bude aj harfistka, tak sa s ňou spojil a požiadal ju aby do svojho repertoáru zaradila pieseň Kým ťa mám. Ona súhlasila a naučila sa ju.
Za to jej patrí naša naozaj srdečná vďaka, pretože aj vďaka nej to bolo všetko také krásne, špeciálne, výnimočné.


Písala som, že ma o ruku žiadal vlastnoručne vyrobeným prstienkom, aj to musel byť pre neho problém aby to utajil. A napriek tomu to zvládol. Tento prsteň nie je exkluzívny ani ukážkový, ale má pre nás obrovskú hodnotu, pretože farby, vzor, text, dokonca aj pero ktorým ten text písal, krabička, to všetko má pre nás obrovskú osobnú symboliku, ktorej rozumieme len my dvaja.



Ale samozrejme mám aj oficiálny zásnubný prstienok, ktorý sme nasledujúci deň boli vyberať v klenotníctvach spolu. A mohla som si vybrať presne taký po akom som túžila :)



Hovorí sa, že svadba má byť do roka o do dňa. Nuž to sa nám nepodarilo. Sme spolu už deviaty rok a zasnúbený budeme dva roky, dva mesiace a bez dvoch dní. Pretože svadba bude 20.4.2018



Tešíme sa na ňu ako malé deti!

Aké komplikácie s jej prípravou máme, my ktorý sme nikdy na žiadnej svadbe neboli, tak to si povieme potom, až to budeme mať úspešne za sebou :)



PS: asi to nebude tak úplne normálne, ale máme dva typy svadobných oznámení.
Jedno elegantné, prepracované a oficiálne od našej super, šikovnej kamošky Zorky z dielne Kura Harabura. A druhé moje, ktoré som vytvárala špeciálne na Vojtíkovu prosbu, hoc nie som grafik. Pretože hoc sa mu Zorkine naozaj páči, chcel mať ešte jedno, také "naše".

(toto je to oficiálne od Zorky, o tom nemôže byť ani pochýb! )

 

PS 1: vieme, že kvlita fotiek nie je ideálna, ale fotil ich potajme personál na mobil, a popravde sme veľmi vďačný i za tie.









  • 11miska07Tie fotky su práve užasne, popri čítaní som žasla, ze ako to je super nafotene. Krásny príbeh, krasni ludia, blahozelam 😉