Ahojte. Ja viem, že internet je plný takýchto diskusií, ale predsa to sem pridávam. S priateľom sme spolu 7 a pol roka, z toho 5 rokov spolu bývame. Áno, teraz to už ľutujem, pretože si zvykol, že všetko je okolo neho porobené a on už nemusí nič, ale nechcem ho posielať preč, chcem si ho zobrať. Vidím ho ako ideálneho manžela aj otca našich budúcich detí. Problém je v tom, že on nie. Respektíve, zatiaľ. Hovorí mi, že ma ľúbi, je ku mne pozorný a je to s ním úžasné. Ale akonáhle začnem niečo o svadbe, síce ma počúva, usmieva sa a zdá sa, že chápe, o čo mi ide, ale prejde týždeň, ja sa ho opýtam, kedy konečne môžme niečo plánovať a on, akoby zabudol na naše rozhovory, zas je v starých koľajách a jedine ho to vytočí. Lenže ja už takto nevládzem. Všetko sa točí okolo neho a ma to nebaví sa vkuse prispôsobovať. Najhoršie je, že každý deň plačem, aj keď nie pred ním, ale predsa vidí, že som smutná. Aj sa opýta, že prečo, ale keď mu to vysvetlím (nie s krikom), len vzdychne a ďalej to so mnou nerozoberá. Prestávam pomaly jesť, každý deň pociťujem, že nie som v poriadku. Začína sa to odráža aj na mojom zdraví. Každý deň si vyčítam, že asi nie som moc dobrá, že je toľko horších dievčat v mojom veku, ktoré sú ešte nezodpovedné a že aká som ja, si priateľ neváži. Nechcem sa porovnávať s inými, ale asi mi to dáva málo pocítiť. Aj keď prežívame spolu toľko srandy, zábavy, prešli sme si aj náročnými obdobiami, v podstate sa vo všetkom zhodneme, až na túto tému, tak mi nedáva pocítiť, že som pre neho jediná a neporovnateľná s inými ženami. Svadba je pre mňa dôležitá, nakoľko som veriaca a priateľ tiež, o to viac ma to bolí. Obaja už máme dávno po dvadsiatke, priateľ skoro 30. Najhoršie je, je ani jeho mama sa nás nikdy nepýtala, kedy svadba. Aj som o tom s ňou prehodila reč, ale na moje prekvapenie ho bránila a mne odporúčila byť trpezlivá. Takto mi príde, že by sme podľa nej asi mali čakať do 10. výročia nášho vzťahu aby sme to mali pekne zaokrúhlené :D Čo by ste robili na mojom mieste?
@choco13 vo väčšine súhlasím s cacianka. Skús o tom, čo ti napisala porozmýšľať. Čo by si poradila najlepšej kamarátke, keby bola v tvojej situácii?
Ja som mala vzťah, kde ja som chcela svadbu po 4 rokoch, on tvrdil, že tiež. Trvalo mu to ďalšie 4 roky, tak som po 8 rokoch stála nad kľačiacim mužom a rozmýšľala, čo mu povedať. Povedala som tak dobre (veď som to predsa toľko chcela s týmto mužom, ktorého som poznala väčšinu života a milovala takú dlhú chvíľu, ktorý bol milý, zlatý, dobrý chlap,...). Začali sme chystať svadbu, oznámili všetko rodine a... po pár mesiacoch sme sa rozišli. Lebo až vtedy (v absolútne nevhodnom čase a dosť po funuse, ale predsa skoro na zabránenie tragédii) som si naozaj prehrala všetko čo sme spolu zažili a došlo mi, že som s najlepším mužom, ktorý ale nie je pre mňa. Celé tie roky ma totiž vždy vypočul, ale nepočúval. Veci, ktoré boli pre mňa dôležité (malichernosti) neurobil, lebo on nie je taký a nepotrpí si. Keď si ale partnerka potrpí, tak raz za čas sa predsa obetujem a vyhoviem jej aj v blbosti (kvietok napríklad). Aby ste si nemysleli, nerobila som scény. Len som povedala, že by ma potešilo. Vždy konkrétnu predstavu v kľude, rovnako téma svadba hocičo. No nič nebolo. A ten človek sa naozaj nezmení. Naozaj celý život "upíšeš" tomu mužovi, ktorý nechce tie veci, ktoré aj ty. Veľký pozor na to. Keď už sme boli rozídení, zrazu mi bol schopný dokonca vraj napísať zamilovaný list, no už som ho nedostala, lebo sa ma rýchlo "lapil" kamarát i napriek tomu, že som mu ešte dlho vyplakávala ako sme to dokafrali. Takže môj vtedy už ex to vzdal.
Btw. požiadanie o ruku prišlo už vtedy, keď bolo evidentné, že je veľmi zle, lebo som sa venovala sebe, práci, priateľom, a rodina tlačila a dokonca nado mnou už mama plakala, že jej je ma ľúto (pkus v digitálnej dobe 🤷♀️ zdieľala som na fb také citáty a myšlienky, ktoré keď som spätne pozrela... Proste zapadalo to do seba. Už som bola dušou inde, len hlava to nechcela prijať)
Snáď happy end - dnes som 3 roky manželka s 1,5 ročným synom (spolu sme dokopy 5 rokov). Nie sme ideálny ani jeden, ALE navzájom sa počúvame, robíme kompromisy, diskutujeme a dúfame, že to dotiahneme až kým nás smrť nerozdelí.
Porozmýšľaj, či chceš s ním naozaj ostať.
@cacianka@photostancik veľa kresťanov porušuje pravidlá a vyberá si z viery to podstatné pre nich. Keby žili podľa toho ako cirkev káže, neboli by ani len spolubývajúci. Ale to neznamená, že je zlý človek a že nemá stanovenú hranicu. Nuž ale mala by ju mať s partnerom rovnakú 🤷♀️
Len prosím, neodsudzujte ju za to, že je veriaca
Možno tým chcela naznačiť, že chce mať len "tradičnú rodinu" a byť dobrý človek a že svadba je pre ňu naozaj veľmi dôležitá.
@katusyk nie, to urcite nie. ak moje texty vyznievaju ako odsudzovanie, urcite tak nie su myslene. iba si myslim, ze zvazit moznost, ze je gay, je v tomto pripade namieste.
@photostancik áno, aj to je možné. V tom môžete mať pravdu alebo ako to nazvať... môže mať nejakú diagnózu 🤷♀️ (asexuál trebárs) alebo aj nejakú inú ženu.
@katusyk ja nie som veriaca ale ju absolútne neodsudzujem.ani za vieru ani za spolužitie.len som sa pozastavila a napísala rečnícku otazku lebo toto mu udrelo do oci.ja som svoj text pisala ako prispevok na zamyslenie,porovnanie
@photostancik aj to je jeden možný variant.pretože aj silno kresťansky zalozeny chlap sice caka na sex po svadbe lebo to slubil bohu ale urcite svadbu nenatahuje ako sopel a dokonca o tom ani nehovori.
Nehovorí nekomentuje neopisuje ako by to mohlo byt ako sa tesi na slavnostny akt pred bohom.proste nic.
Niektrori chlapi mamahotel tento mozno niečo skryva.mozno ....
Mne sa to celé nejak nevidí a povedala by som, že tam bude niekto iný, prepáč. Ja ako neviem, nevedela by som žiť v takejto neistote a podľa mňa s ním len strácaš čas
@choco13 ak je to k tej viere, tak som sa vás zastala, tak nerozumiem 🤷♀️ a neposudzujem. Mne je to jedno ja sa sama nazývam "kresťan pokrytec" lebo nedodržiavam pravidlá, len verím v Boha a v dobro a snažím sa byť dobrý človek.
Ale je fakt, že ak by ste boli silne veriaci bez obchádzania niektorých pravidiel, v prvom rade by si vás zobral aj keď len o 2 svedkoch pred oltárom a až potom začal s vami bývať. Je to tak. Mám silne veriacu kamarátku podkutú všetkými argumentmi od kňazov a oni nepripúšťajú nič. Ani spolubývanie. Dokonca jedna tiež veriaca kamoška mi povedala, že nedostala ani rozhrešenie na spovedi, kým sa nevzali. 🤷♀️ Je to proste tak.
@katusyk ja to vsetko viem. Lenze clovek dospieva aj vo viere a ako 16 rocna som to bohuzial nevedela. A ako hovorim, prinutili nas k tomu take okolnosti, ze aj farar povedal, ze je to vynimka.
@choco13 je to vaša vec ;-) mne nemusíte vysvetľovať. Len vám držím palce, aby si vás zobral (resp. aby ste našli spoločné šťastie) alebo aby prišiel do vášho života taký, ktorý si vás bude vážiť takú aká ste a dokáže akceptovať aj vaše túžby 🙏
Nikam ste sa nepohli? Aj ste sa skusali o tom nejak porozpravat? Ja by som v takejto nevedomosti a neistote asi nevedela zit. Preco sa takto podaktori chlapi chovaju?
Ahoj ...téma je síce stará ale okomentujem ... Ja som môjho vždy podpichovala že si ma nechce vziať a chlapec na Vianoce pokľakol 🤣 svadbu budeme mať presne na naše 10te výročie...výdrž...možno niečo kuje 🥰🙂🙃
@lenka_lenka97 ako mna to tiez napadlo. niektori chlapi na to potrebuju mat cas a tak nejak vyckavaju kym bude taka chvila, ked sa na to nebude mysliet. no ak im to je omielane neustale a kazdu chvilu, tak sa to tym prakticky len oddaluje
Ahoj,
nečetla jsem celou diskuzi a můj příspěvek bude delší.
Byla jsem ve stejné situaci jako ty. Svatba pro mě byla důležita ačkoliv nejsem věřící. S přítelem jsem chodila dva roky, pak jsme spolu začali bydlet a cca po pěti letech vztahu jsem se ho začala ptát na svatbu, jak to teda vidí. Jeho odpověď byla vždy stejná: že pro něho je to jen papír a že je se mnou šťastný i bez úředního potvrzení. Dost mě to mrzelo, ale respektovala jsem jeho rozhodnutí. Nechtěla jsem ho nutit do veselky proti jeho vůli.
Časem jsem na svatbu změnila názor, už to pro mě nebyla taková priorita. Po osmi letech vztahu se nám narodilo dítě, žili jsme spokojeně dál jako rodina i bez svatby. Minulý rok jsem na výročí jen tak ze srandy nahodila otázku, že jestli se pořád nechce ženit. Dostala jsem odpověď; ale jo, proč ne 😄
Letos v dubnu jsme se vzali, po deseti letech vztahu, přesně na den desátého výročí 🙂 (btw. je mi pětatřicet a neřešila jsem že jsem na vdávání stará 😄)
Radu pro tebe bohužel nemám. Imho je to o prioritách i o kompromisu. Jestli jsi s ním šťastná a umíš si s ním představit život i bez svatby, tak bych netlačila na pilu a prostě to nechala být. Pokud je pro tebe svatba opravdu tak důležitá, tak by asi bylo na místě si s partnerem o tom vážně promluvit, jak to do budoucna vidíte.
Za mě osobně, co má přijít to přijde, je škoda se kvůli tomu stresovat a nebýt v pohodě.
Drzim palce, ať to dopadne podle vašich společných představ 🙂