Ahojte kocky. Mam taky problem.. S mojim priatelom sme zasnubeni uz vyse roka a moji rodicia stale nechcu pochopit ze to myslime vazne a ze sa skutocne vezmeme. Strasne ma mrzi ze sa tak k tomu stavaju a nechcu s nami o tom ani rozpravat jednoducho nas neberu vazne. Viete mi niekto poradit ako na to?
Myslim, ze ked im poviete presny datum svadby tak to zacnu brat vazne. My sme to tiez takto urobili, ze sme im oznamili presny datum, miesto a kde bude hostina. Samozrejme, ze sme to uz mali vsetko vybavene. No ale my sme trochu iny pripad, pretoze to od nas aj v podstate ocakavali. :-)
ahoj neli
obavam sa ze na toto bohuzial nijako. u nas doma to iste. nasi dostali zasnubenie oznamom, rovnako ako aj fakt ze to naozaj myslime vazne /kedze si tiez mysleli ze budeme slobodni do smrti ci co/. necakam od nich ziadnu ani financnu ani organizacnu pomoc, rovnako ani od rodicov mojho draheho, ktori by nam sice modre z neba zniesli ale nechcem ich zneuzivat, takze to z principu odmietam. v neposlednom rade by to ani nebolo voci nim fer, keby oni nam pomahali a nasi nie. proste nasa svadba, nas problem. mozno je to hnusne povedane, ale naozaj to tak beriem.
takze kasli na to, uz sme velke baby a vieme sa postarat o svoje veci same :) bud sa spamataju alebo ich budes mat na svadbe ako vsetkych osatnych hosti.
megi ty bud rada, ze im nie si ukradnuta, uvidis ako sa ti tvoji obratia a nakoniec vybavia vsetko za teba a este si aj poplacu ze bez teba nemozu zit :-D kiez by som to o svojich mohla povedat /ale nemozem/, ale dokazem s tym zit ;) celozivotna prax :-D
Ahojky... ja ...by som to tiež tak riešila, že by som si zajednala termín v kostole resp. na úrade, a sálu. A dala im to na známosť... vtedy to možno pochopia, a možno aj nie... ;-) ale... nemusíte sa z toho stresovať... kludne si vybavujte veci... a priebežne im môžete spomenúť... že toto a hento už máte vybavené... a ono im to dôjde... ;-)
Aj moja mamička si to zo začiatku ani poriadne neuvedomovala, lebo ked som k nej prisla s tým, aby mi poradila, čo je lepšie... tak ma len tak odbila, že na čo tak skoro si veci rezervovať... a vybavovať... x-) ...ale potom som raz viac-menej :-| vybuchla ja, že prečo, keď sa jej na niečo o svadbe opýtam, tak ma len -tak odbije... :-| A pritom je moja mamička super človiečik... :-) a vždy vie poradiť... tak som jej povedala, že asi jej na mne veľmi nezáleží, ked mi nechce pomôcť... :-S a jej sa na to vtisli slzy do očí, a povedala mi, že by mi aj modré z neba zniesla, a že jej na mne práveže veeeľmi záleží... ale že si to nechcela veľmi pripustiť, že by som sa mala vydávať... x-) a že ma stratí... :-( . A ja som jej na to povedala, že vždy bude moja najdrahšia mamička na svete... x-) a že ma nestráca... a že hoci prídu aj chvíle, že nebudeme nejak často spolu, ale v mojom srdci je a aj bude tá najlepšia mamka na svete... a stále ju budem mať rada... a budem jej pomáhať, ako sa len bude dať...A ked sa nám s miláčikom podarí... a budeme mať vlastný domček... (ked opravíme miláčikov domček... po babke..) tak miláčik nemá nič proti, aby sme sa potom o moju mamičku postarali... ;-) x-) x-) . A to si veľmi želám... aby som mohla mamke vrátiť všetkú starostlivosť, ktorou ma ona od malička zahrňala... ;-)
Takže toť moja rada... ;-)... začnite vybavovať...a vybavovať...a občas to aj prehodiť pred rodičmi... a oni pochopia... ;-) ;-) ;-)
Isabella
nelika, megus, myslím, že keď stanovíte termín svadby, pochopia, že to myslíte výžne... za bránenie skôr považujem zákazy, vyhrážanie sa, odhováranie a vydieranie... ale vyši vás skôr neberú vážne, ako píšete...
kaciatko u mna urcite nie :) mojho draheho ma kazdy rad, dokonca aj nasi. u mna je to skor tym ze som im cela ukradnuta ;) viem ze to musi vyznievat kruto, ale pisem to preto s tolkym nadhladom lebo som na to uz po tolkych rokoch ozaj zvyknuta a nemam s tym problem, pretoze v podstate o nic nejde.
a k teme- naozaj sledujem ze je v poslednych rokoch trend rodicov stavat sa k svadbe ze naco, alebo naco tak skoro, kedysi davno sa to tu riesilo v teme najmladsie nevesty alebo tak nejak. nie aby si uvedomili ze sami sa brali v 18ich alebo ked sa museli, namiesto toho budu branit mladym, ktori sa chcu zobrat dobrovolne... a najhorsie je ze budeme taki isti :) teda ja dufam nie, poctivo na tom pracujem :)))
Ja som taky problem nemala ale moj milacik nemal dobry vztah s otcom, vzdy bol jeho milacik starsia sestra a on bol na druhej kolaji za to, ze ho mama mala radsej. Cele tie roky, co tam zil, si to nevazil, a teraz, ked sa odstahoval k nam zo Zvolena, tak je na makko, ked s nim telefonuje. Prilis neskor zistil, ako sa spraval a teraz to lutuje. Parkrat uz ho prehovaral, aby sme sli byvat do ZV, ale on, ze tu mu je dobre. Nechce tam ist, kvoli tym vztahom, lebo nic by sa nezmenilo..... Takto si ho aspon vazi a jeho babka deto.....
Mozno aj vy, ked sa odstahujete, ich to zacne mrzet......mozno :-( no je to smutne...... ;-(
jasne ze zacne... nebude mat kto navarit a upratat a nebude na koho frflat ze je niekde nieco kvapnute a lepi sa to :)
som si teraz spomenula na svoju staru robotu, kde sa nasmu riaditelovi nepacila jedna odpoved v mojom psychoteste, ze ako mozem povedat ze nemam ziadny vztah k rodicom len ten, ze s nimi byvam :)))) no strasna tragedia proste :)
Rodicov si nevyberies, su vselijaki.....je to fakt smutne...... :-( aspon sa o to viac este tesis, ze sa odstahujes.....ze budes mat konecne pokoj a klud......
Ahoj, rodicov si nikto z nas nevybera, ja som mala problem s maminou pretoze ona mala stale ine predstavy ako ja a nevedela pochopit ze vydavam sa ja :-( ja viem ze mi chcela dobre a chcela sa blisnut pred druhymi :-| ale stale to chcela po jej a nie po mojom, ]-( tak sme sa kolkokrat chytili. Potom mi poza chrbat pozvali novu frajerku mojho brata 8-( aj ked vedeli a dohodli sme sa ze tam nepojde (poznal ju mesiac a s dlhorocnou priatelkou sa rozisiel, :-( tak som mala aj po hlavnej druzbe) ale nevsimala som si ich a prezila som to. ;-) Sice to nebolo moc vesele ale venovala som sa naplno zenichovi :-) a usmievali sme sa na seba :-D aj ked niekto zazeral. :-) Poviem ti jedno musis si ich posadit a proste im povedat a idem na to!!! 8-) Ved aj oni mali svadbu, tak nech si na to spomenu ake to bolo. :-) Budem ti drzat palce :-) a prajem vela stastia a dufam, ze uspejes. ;-)
no, velmi neviem, v com je problem. Jedine kedy mozu rodicia branit svadbe je, ked jeden z vas nie je plnolety, inac nic. Takze ich pozvite a hotovo. Uz je len na nich, ci dojdu alebo nie.
divoska,tak to mi je luto ...... neboooooj oni na to pridu...raz urcite! skor ci neskor ;-)
ja som uz jeden termin ,,nasej svadby,, zrusila...pretoze predstava mojich rodicov resp.maminy bola ina .... bola som tak vycerpana a unavena,ze som s tym praskla,teraz idem aj cez mrtvoly :) a oni to dobre vedia a zvykaju si ;-)
divoska, oni sa s tym zmiera...musia to prekusnut...radino to skvele vystihla, ze rodicov si nikto z nas nevybera...aj ja som mala ten problem, ale isla som za svojim a ked ma zbadali na skuske vo svadobnych satach, tak ich to ako tak preslo, aj ked mama na mna este stale nieco skusa.... ;-)
kaciatko dik, pohodaa :) khara ved ja nemam ziadny problem ;) mne nikto v nicom nebrani a keby sa pokusil by som sa dobre pobavila. ja si veci riesim sama a ked mi do toho budu kecat tak si to nevsimam alebo im vypapulujem ;) a mali by vsetky :)))
áách kočky ani neviete ako som rada že len ja nemám taký problém. Ja zo svojim priateľom žijem rok spoločne. V nedelu sa ku mne jeho mama správala ako k chudere ktorá sa chce dostať do ich rodiny. Ako keby ich syn bol Onassis a ja nejaká chudinka ktoré chce jeho majetok. Neviem vyjadriť ako som sa cítila ale viem že som preplakala celý večer pretože som sa kôli tej mrche cítila strašne zle. Mala som pocit že mi vyrvala srdce a naplula naň. Teraz viem že ona mi nestojí za to aby som sa trápila. Ale nikdy jej to nezabudnem. Ešteže môj priateľ je taký úžasný a citlivý a neviem pochopiť ako taká chladná žena môže mať takého skvelého syna. Moji rodičia sú super a môjho priateľa zbožnujú a vždy sa u nás správal ako doma, proste sranda a uvonená atmoška. Naopak sa to povedať nedá.....
divoska, nezdieľam názor, že sa zmenia. Je to stály stav, s ktorým si sa však vyrovnala bravúrne. Jediný problém mám s tým, že Tvoj riaditeľ poznal konkrétnu odpoveď z Tvojho psychotestu. Ak sám nie je psychológ, tak sa jedná o porušenie zákona /ochrana osobných údajov a ochrana psychodiagnostických metód pred zverejnením.../, ale o tom táto debata nie je. :-)
Mikinka, ako môže mať taká chladná žena takého skvelého syna? Ja mám jeden taký exemplár skvelého muža, ktorý perfektne so všetkými vychádza okrem vlastnej /patologicky dominantnej a manipulatívnej/ rodiny, takže tu je moja životná skúsenosť: 8-) :-D synovia sa celú mladosť učili tolerancii voči svojim ujetým rodičom, aby sa tak čo najviac vyhli ich náladovosti a tak sú takí milí a tolerantní aj k nám a ku každému naokolo. U nás ale je ten problémik, že je natoľko naučený rešpektovať cudzie potreby, že prehliada svoje vlastné...
Nelika666, keď sme chceli oznámiť termín svadby mojim budúcim svokrovcom, tak sme ich požiadali, aby si na nás urobili 5 minút čas. "Nepodarilo" sa im nájsť si čas dva víkendy. Napokon sme im to povedali v krčme pred ich krčmovými kamarátmi... Niekedy sa na neprajúcich rodičov treba jednoducho vykašlať a žiť a vydávať sa po svojom. Tak ako o tom píše divoska.
jeeeej kocky dakujem vam za odpovede.. :-)
mojho priatela maju radi.. teda aspon mamka.. ocko je pre istotu len "tichy pozorovatel" a tvari sa ako velka mudra hlava rodiny (vlastne mi nazor na mojho draheho nikdy nepovedal ked tak nad tym rozmyslam)
ale na druhej strane keby ho rad nemal tak ho nepusti ani za prah dveri.. :-)
a aj ja som rozmyslala nad tym ze si vybavime vsetky veci okolo svadby a postavime ich pred hotovu vec.. len ci sa potom neurazia ze som ich z toho "vynechala"..
ale inu moznost nemam takze to vyskusam takto.. ved drahy bude stat pri mne a drzat ma za ruku ked im oznamime datum svadby tak to potom pochopia dufam..
ale rozmyslam ci by rovno aj s buducimi svokrovcami nemal prist..??? ci radsej nie???
aj ked vase pribehy su niektore dost zaujimave a divosku poznam aj osobne takze viem, ze ani ona to nema ruzove...ale predsa len mam dojem, ze mozno jej rodicia ju lubia nadovsetko na svete ako jedinu dceru len to proste nevedia dat najavo alebo maju pocit z ich strany ze takto je to tak akurat moja mama na nas cely zivot nadava aki sme nepodareni a tak, a tatkovi vkuse na nieco hubuje ale pritom by nam zniesla modre z neba...ale prispejem vam teda aj ja svojou troskou :-S
zijeme v BA, ale moje slniecko je z BB, z predmestia, z rodinneho domu... Ked sme boli spolu asi 10 mesiacov, ukecal ma, ze ma zoberie a predstavi rodicom (spatne som rada, ze to bolo az vtedy, lebo by som tu asi dnes nemala co hladat...) tak s me sli na weekend do BB aj som sa tesila, aj som sa obavala, ale kedze som uz za sebou mala nejake tie zoznamenia s byvalymi buducimi svokrami a vzdy to bolo OK, tak som sa spolahla na to, ze ani teraz nebudu zadrhely...holt boli... privitanie take, ze kocka ladu oproti tomu je horuca, ledva nejake podanie ruky, na darovanu kyticu matka nepovedala ani len dakujem (a to bol s tou kyticou desny problem, lebo vraj otec povedal, ze ked prinesiem kyticu, bude to znamenat ze je to vazne a blabla pomaly tyzdnova hadka ci ano alebo nie a pritomo som to len pokladala za prejav slusnosti, ked sa ide niekam na navstevu, ale u nich to malo uplne iny efekt) hned prvy problem bol, ze museli zavriet vlciaka - velkych psov sa bojim :-( takze vlastne problem nastal, este som ani neprekrocila prah domu...
co nasledovalo potom sa da opisat par vetami - separatny vysluch najprv s jednym potom druhym rodicom, otzky typu - tak ty nejedavas polievky, tak ty nemas vztah k zahrade (oni dom s velkou zahradou, hydinou...) tak ty si sa odstahovala od rodicov ... a pod. ze som spala v inej izbe nemusim snad ani dodavat... ked sme odtial v nedelu poobede odisli, cestou na vlak som sa normalne rozplakala (a slzy sa mi tisnu do oci aj teraz, ked to psiem a to je tomu uz vyse rok a pol...)
no a vysledok toho bol, ze ked im potom zavolal tak mu povedali, ze sa musia o mne porozpravat a neni to na telefon ani do mailu ale na osobny rozhovor, drahy sadol v piatok na vlak a fical domov a ked sa v nedelu vratil, boli sme rozideni.... totalny natlak z ich strany - argumenty ze vies, ked s nou ostanes, budeme sa trapit, potom sa budes trapit aj ty (lebo sa my trapime) a potom sa bude aj ona trapit tak to radsej ukonci hned...a keby ste spolu ostali, tak vam ani na svadbu neprideme... a otec tvrdil, vraj sa s nim uz nebude vediet tak porozpravat a blabla kopa dalsich veci co si uz nepamatam... a dovod toho celeho? intelektualne som bola vyhovujuca...ale prvy dojem....ten prekliaty prvy dojem... ;-( je medzi nami dost velky vyskovy rozdiel - skoro 40 cm, ale nemozem za to, ze narastol taky dlhy... ale dolezitejsie asi bolo, ze nemam postavu supermodelky...proste nikdy som neverila ze kila navyse mozu sposobit takuto katastrofu...
nastastie, chlapec ma aj vlastny rozum, ked sme to cele prebrali, dohodli sme sa, ze si necha cas na rozmyslenie..tych par dni som zazivala peklo, hlavne ked mi napisal, ze si ponho pridu rodicia a na weekend si ho vezmu domov... aby len nedajboze nebol so mnou, ale to im zatrhol, resp. dosli, ale odisli bez neho a vzapati mi zavolal a tam sa to zlomilo...
teraz je to tak, ze on chodi tak raz za 3-4 mesiace na weekend domov, ja mu nebranim, dokonca ho obcas posielam aj castejsie. jeho rodicov som odvtedy nevidela, ani po tom nejako netuzim, na jesen padla otazka ze'budu rozmyslat o tom, ze by ma pozvali na vianoce a ze keby si to rozmysleli, ci by som prisla' na rovinu som mu povedala, ze nie, ze na vianoce chcem byt tam, kde ma lubia a ze kym spolu nebyvame sami v 1 byte tak, aby sme si mohli spravit pekny vecer len my, tak nech on ide k ludne domov a ja budem so svojimi rodicmi...
ked bol teraz oznamit, ze na jesen je svadba, tak vraj povedali, ze dobre, pridu...a teraz mam nejake 2 mesiace na to, aby som sa psychicky pripravila, ze v maji tam budeme musiet ist, mam z toho uz teraz totalnu triasku ale nejak to snad prezijem...
moji rodicia vedia o tom, stavaju sa k tomu tak, ze ked im nie som dost dobra, su okaslani...ja to beriem tak, ze su to jeho rodicia, a preto ich respektujem, ale o nejakom vztahu k nim sa neda hovorit...vladko si robil srandu ze budeme ako v ezovi vlkolinskom, posleme vnuca, aby babku obmakcilo.... :-N
on je ten najfantastickejsi c hlap, akeho som mohla stretnut a strasne ma lubka, aj ja jeho a to ze sa vezmeme je pre mna ten najkrajsi pocit...ale fakt je ten, ze vobec netusim, ako sa budu chovat na svadbe, ci zapadnu, ako sa k nim budu chovat moji rodicia, kedze vedia .. a ci ich vobec nejako predtym dat dokopy a z oznamit ich este pred svadbou alebo az vo svadobny den...proste toto je vec, z ktorej mam dost traumu a neviem, ako to riesit....mozno by bolo aj lepsie keby sa rozhodli neprist, aj ked by ma to kvoli vladkovi strasne mrzelo....
fuj som sa nejak rozpisala...odhliadnuc od toho, ze svadba za pol roka a my nemam okrem terminu este nic vybavene a dokonca ani ten termin zatial nie je rezervovany, ale to uz riesime buduci tyzden :-D
...tak to je úžasné ako opadnú časom emocie, mna to od nedele ešte neprešlo. Stále cítim zlosť za to že ma ponížila a dostala do trápnej situácie ktorú som ani vo sne nepredpokladala pretože pol roka sa tvárila ako vzorná budúca svokra, až ked sa dozvedela o svadbe zmenila sa na zmiju. Nechcem sa jej pomstiť alebo také niečo ale nikdy nezabudnem na tú bolesť a už navždy si budem držať odstup. Proste pokazila všetko čo mohla, ja som verila že je fajn. A ked nad tým tak premýšlam ona ublížila sama sebe, jej syn miluje mna a ja jeho. A moja mamina ho zbožnuje ako vlastného a otec ho má tiež rád, kiežby jeho rodičia prijali mna ako moji jeho ale už o to nestojím a ak budem mať raz bábatko budeme chodiť k mojim rodičom pretože ja k svojmu životu potrebujem mať okolo seba ludí ktorí ma milujú a v takom prostredí chcem vychovávať aj svoje dieťatko a rozhodla som sa že budem šťastná s jej synom a svokra nech sa utápa v samote a svojej nadutosti, tak......a hotovo
vies miki, ja na to mam podobny nazor...jeho matka si mozno pre neho predstavovala neviem aku krasavicu a neviem co..a mozno bola chyba aj to ze som bola prva holka ktoru doviedol odmov...
ale nebude zit cely zivot s rodicmi, b ude ho zit so mnou a preto nezalezi na tom, ci ma maju radi oni, hlavne nech ma lubka on. a bud ma prijmu (aj ked si neviem predstavit, ako by som ich po tom, co sposobili - dodnes co i len pomyslenie na ten tzden strasne boli - ako by som ich mo hla mat rada) a ked ma neprijmu bude to ich smola, lebomy zijeme tu a ich k zivotu nepotrebujeme ...
nerada by som dopadla ako jeden znamy mojho otca, co sa tak rozhadal s manzelkinymi rodicmi, ze byvaju v domoch, co maju spolocny plot a vnucence dodnes nevedia, ze tam za plotom byva ich babka...
kacenqa, mikinka..
je to hrozne co pisete.. aj ja bohuzial poznam niekolko takych pripadov..
problemom je asi to ze rodicia nechcu pochopit ze ich "deti" uz nie su deti. nechcu jednoducho ostat sami a pritom nechapu ze takymto konanim prave to dosiahnu..
ale co je este horsie, moze sa stat ze niektori chlapi si daju "poradit" od svojich mamiciek a to ze urobili chybu zistia az ked je uz neskoro.. jednym slovom: "diagnoza: pupocna snura neprestrihnuta" :-)
kacenqa presne viem ako sa cítiš, možno časom pochopia že pre neho si najkrajšia na svete a nezáleží na ich názore ale to čo cíti k Tebe on a to je dôležité :-) kočky ale oni s tým strácajú viac ako mi, mi máme život pred sebou oni s polovice za sebou a ten čas čo im ešte ostáva by sa mali tešiť zo svojimi detmi teda snami, takže kašlať na ne. Ak syn súhlasí zo svojou matkou tak je to horšie ale s tým sa moc bojovať asi nedá, to on si musí uvedomiť čo je dôležité v jeho živote. Každopádne sú to ťažké situácie v ktorých by nás mal partner podržať......