Denník nevesty (1): Ako som sa stala budúcou nevestou?

Reálne svadby

9. mar 2018
Marina Koniarová
archív nevesty

Milý denník,

som strašne šťastná, že si vznikol. A že prečo? No to je snáď jasné. Lebo sa budem vydávať! A to je dôvod na oslavu. Ale všetko poporiadku. Veď treba uviesť všetko na pravú mieru. Je to dôvod rozpovedať ti, ako sa tento príbeh začal. Náš príbeh, môj a môjho Marcela.

Niektoré lovestory začínajú náhodnými stretnutiami, iné sa vyvíjajú z dlhoročných priateľstiev, či školských lások. Toto náš prípad nebol. Dalo by sa povedať, milý denník, že sme sa stretli z nudy. Nebolo vôbec žiadne "ách" na prvý pohľad, žiadne pobláznenie. Jednoducho sa stretli dve duše, ktoré si rozumeli a jedného dňa, už takmer tri roky dozadu si povedali, že im je lepšie spolu, ako od seba. A tak sa začal písať náš príbeh. To, že bude smerovať pred oltár, sme asi ani jeden na začiatku nezvažovali. O to je to krajšie, že sa to stalo.

Keď ma lepšie spoznáš, milý denník, zistíš, že som veľmi emotívny človek. Preto sa všetci okolo čudovali, keď sme sa s Marcelom dohodli, že asi sa teda vezmeme. Racionálne. Netradične. Vedela som, že Marcel nie je ten typ, čo ma jedného dňa doma bude čakať s kýblom ruží, cestičkou z lupeňov, na ktorej konci bude on kľačať (alebo nejaký podobný scenár klasických zásnub). Avšak, svadbu som chcela, a tak slovo dalo slovo a dohodli sme sa, že 9.9. 2017 bude pekný dátum – sme totiž obaja deviateho narodení. Ako ale môžeš vidieť, už sme v roku 2018 a ja píšem len o zásnubách.

Veci nie vždy vyjdú, ako plánujeme. Ani nám to nevyšlo. Nedarilo sa nám nájsť miesto na svadbu, ani sme si neboli istí, či na takú svadbu, o akej snívame, stihneme našporiť dosť peňazí. Priznám sa Ti denník, že som začala byť aj smutná. Že to nejde tak jednoducho, ako som si myslela, že tie zásnuby mi asi aj budú chýbať. Ale rozhodla som sa to nechať tak. Aby sa to vyriešilo samo. Úplne sme túto tému vyradili z našich rozhovorov a život išiel ďalej.

Až jedného dňa, skoro presne pred rokom, sa situácia vyriešila. Teda ani nie vyriešila, ale stalo sa to, čo som vôbec nečakala.

Bol obyčajný piatok, na ktorý som sa tešila tak klasicky. Domov, navariť a vypnúť po týždni pred TV. Marcel už bol doma z práce. Najedli sme sa, porozprával mi o svojom dni a ja jemu o svojom. Mal zopár na neho neobvyklých poznámok o tom, ako má ma rád, že som jediná žena, ktorá ho dokáže vytočiť do vývrtky a na ktorú sa nevie dlho hnevať. Milé, povedala som si, ale nebrala som to nejako zvlášť k srdcu. Možno aj muži majú svoje dni, a tak bol trochu sentimentálny.

Potom sme klasicky zakotvili pred TV a Marcel si ešte vzal do rúk notebook. Nedalo mi to, spýtala som sa, čo stvára ešte v piatok večer a on mi povedal, že robí jednu hru, že či poznám hadíka. No a kto by nepoznal, že áno? 🙂 Už som bola zvedavá a nenechala som sa odbiť. Tak povedal, že si to môžem zahrať, ale že to nie je hotové a že musím nahrať 300 bodov. "Výzva prijatá!" vyhlásila som a pustila sa do hrania. Nostalgické spomienky na túto hru ma celkom nabili energiou a túžbou vyhrať, lebo Marcel mi povedal, že to nedám tak ľahko.

Mal pravdu, prehrávala som stále dokola. Ale zrazu, ani neviem ako, nahrala som 300 bodov a na obrazovke miesto ďalšieho bonbónu pre hadíka, vyskočil prsteň – animovaný, štvorčekový prstienok, ktorý hneď padol za obeť hadíkovi. Ostala som zmätená. Marcel vedľa mňa nachvíľu zamrzol. Pýtam sa, čo to je? A on, mi vraví: "Vyhrala si zásnubnú hru!"

Ďalej si len pamätám, že začala hrať nejaká, nie veľmi tematická pesnička a Marcel vedľa mňa kľačal na gauči, niečo mi hundral do ucha. Asi to bola tá žiadosť o ruku, lebo som povedala áno! No a potom to už bola taká klasika, čo ma vôbec neprekvapilo. "Ňuňa, ale prsteň ešte nemám, len dnes prišla výplata a nečakal som, že to dokážeš tak rýchlo prejsť!"

Neuveríš, milý denník, ale od šťastia som neplakala, smiala som sa a tešila. A vôbec mi to neprekážalo. Na druhý deň sme išli spolu do mesta, našli sme otvorené zlatníctvo a prsteň, ktorý mi padol ako uliaty, sa stal symbolom nášho sľubu. Od tohto momentu sa nám s plánovaním svadby začalo dariť o niečo viac. Našli sme si nový dátum – dátum nášho 3-ho výročia, ktorý sa nezadržateľne blíži a tak, denníček, Ti toho musím ešte veľa povedať:) Ale na dnes stačilo.