Nevesta Nika: „Sen o krásnej svadbe sa zosypal ako domček z karát.“

Reálne svadby

5. apr 2016

Ak plánujete obrad a svadbu vonku, je dobré mať náhradný plán. Počasie je totiž nevyspytateľné… Na vlastnej koži to zažili Nika a Ľudko. Ako sa popasovali s nepriazňou počasia, si prečítate v dnešnom rozhovore.

Aké bolo zasnúbenie vašej dvojice?

Zasnúbili sme sa 15. decembra 2013. Trochu som to tušila už dopredu, keďže pár týždňov predtým môj Ľudko hlásil neskoršie príchody domov so slovami: “Musím si ešte niečo vybaviť.” V ten "osudný deň" sme sa vybrali na výlet do prírody na vyhliadku na Homolu. Počasie nám veľmi neprialo, bolo sychravo a dosť chladno, ale napriek tomu sme sa nevzdali a vystúpili až na úplný vrch vyhliadkovej veže.

Chvíľku som sa dívala na výhľad, keď v tom som počula Ľudka ako vraví: “Zlato?”. Otočila som sa a on kľačal na kolienku, v ruke červená krabička a v nej prstienok taký krásny, aký by som si ani sama nevysnívala. Spýtal sa jednoducho a na rovinu “Vezmeš si ma?” a ja, keďže som o tom, že je ten pravý už dávno nepochybovala, som preňho nemala inú odpoveď ako “Áno!”

Aké boli vaše predstavy o svadbe? Ako dlho ste svadbu plánovali?

Predstavy o svadbe neboli bezprostredne po zásnubách žiadne. Nikdy predtým som nesnívala, aké to bude, keď raz budem mať svadbu. Je mnoho dievčat, ktoré snívajú a tak trocha plánujú detaily svojej svadby už dlho dopredu, vedia ako by mali vyzerať ich vysnívané šaty alebo kytica. Ja som vedela iba to, že si vezmem super chlapa. A jediné, na čom mi záležalo, bol krásny obrad a fotky. Svadbu sme naplno začali plánovať na jar v marci a svadba bola koncom augusta, čiže cca pol roka.

Aký bol váš svadobný rozpočet? Podarilo sa vám ho dodržať?

Rozpočet bol daný hneď na začiatku, to bolo prvé, čo sme pri plánovaní vyriešili. Budget bol stanovený do 4 tisíc a dodržali sme ho. Tomu sme prispôsobovali všetko. Sme s Ľudkom toho názoru, že svadba je síce výnimočný deň, ale napriek tomu, je to deň, ktorý má tiež len 24 hodín, tak ako každý iný a bolo proti nášmu presvedčeniu minúť na jeden deň ťažké tisíce. Už pred svadbou sme sa dohodli, že za ušetrené peniažky pôjdeme na výnimočnú svadobnú cestu. Plány s rozpočtom a výletom sa vydarili na 100% a rozhodla by som sa rovnako aj dnes, aj zajtra! Paradoxne, na našu svadobnú cestu spomínam a navždy budem spomínať radšej ako na svadbu. Keď budete čítať ďalej, dozviete sa aj prečo. 🙂

Tak poďme už priamo k vášmu svadobnému dňu? Ako prebiehal?

Zo začiatku sa to vyvíjalo sľubne a všetko šlo podľa plánu. Zrána sa všetci rozpŕchli plniť svoje úlohy a ja som doma čakala na vizážistku. Krátko poobede sme mali naplánované fotenie, počas ktorého sa sen o krásnej svadbe zosypal ako domček z karát. Do poslednej chvíle som verila, že počasie vydrží. Dážď hlásili až na večer, kedy sme už mali byť všetci v pohodlí hotela. Žiaľ, to čo nás zastihlo počas fotenia, sa ani dažďom nazvať nedalo, bola to pohroma. Lejak, počas ktorého sme namiesto fotenia svadobných portrétov stáli v parku pod stromami. A ako sme sa neskôr dozvedeli zo správ, tento dážď trhol aj nejaké storočné rekordy.

Obrad mal byť krásne symbolický, presne v deň tretieho výročia nášho vzťahu, v Sade Janka Kráľa, kam sme si presne pred troma rokmi prišli ako kamaráti zahrať bedminton a odkiaľ sme už odchádzali ruka v ruke. Na obrad bolo v okamihu, keď začalo pršať, už všetko pripravené. Na lavičkách kruhového sedenia bola juta, nachystané bublifuky, veľké biele balóny a atmosféru malo dotvárať sláčikové kvarteto. Nechýbala tam ani moja srdcovka – papierová fotostena, na ktorej bol jutovým špagátom “napísaný” text našej piesne.

Chvíľku som verila, že pôjde len o krátku prehánku, a že aj miesto nachystané na obrad ešte stihne obschnúť, no nádej sa rozplynula v sekunde, kedy som videla, ako sa dažďom premočená fotostena v strede roztrhla a padla na zem… 🙁 Nevedela som čo mám robiť, srdce chcelo plakať tak, ako už dávno nie, no rozum mi vravel, že nemôžem, pretože po účese, ktorý už zničil dážď, by dostalo facku aj líčenie a v hoteli sa už schádzali hostia. Môj sen o krásnom obrade a fotkách bol nenávratne preč.

Sama neviem, ako dlho sme stáli pod stromom, aby sme prečkali tú najväčšiu pohromu a mohli sa presunúť do kaplnky a odtiaľ potom do auta, ktorým by sme sa dostali domov, aby sme sa usušili. Ani vo sne by mi nenapadlo, že namiesto fotenia svadobných portrétov budeme zachraňovať naše outfity a premočené pierka, ktoré som začala riešiť po príchode domov ako prvé. Mala som na mále vyhlásenie, že svadba nebude, ale vedela som, že to nepôjde, pretože hostia nás už čakali. Keď sme dorazili do hotela, bola som zúfalá z toho, ako ma všetci s úsmevom na tvári potľapkávali po pleci so slovami: “To nič! To vám pršia peniažky! To tak malo byť!”

Obrad samozrejme bol, no pre mňa nemal ani kúsok emócie. Žiadne slzy šťastia a dojatia, ktorých som sa tak bála. Obaja sme pred oddávajúcou stáli a iba dávali pozor na ten okamih, kedy bude treba povedať “Áno”. Pre mňa bol obrad totálna formalita, so srdcom to neurobilo vôbec, ale vôbec nič. Neprajem takýto “zážitok” žiadnej neveste. Baby, naozaj majte plán B pri plánovaní svadby či obradu v exteriéri a nebuďte také tvrdohlavé, ako som bola ja!

Chceli ste tradičnú svadbu alebo ste tradície vynechali?

Naša svadba nebola taká tá tradičná veselica, ako by sa na nevestu z východu, odkiaľ pochádzam, patrilo. Celé sme to poňali ako príjemné posedenie s najbližšou rodinou a priateľmi. Navyše ja som rebel, čiže ak sa dá niečo urobiť netradične, je to pre mňa vždy lákavejšie ako zaužívaná klasika. A s manželom ani nie sme z tých, ktorí sú radi stredobodom pozornosti, čiže čepčenie, spoločné kŕmenie sa alebo nejaké hry vôbec neprichádzali do úvahy. Nehádzala som ani kyticu, keďže som ju dostala ako dar od svojho svedka. Naozaj rozmýšľam, či sme vôbec nejakú tradíciu mali.. Ráta sa mladomanželský tanec ako tradícia? Lebo ten bol! 😀

Zdá sa, že si kreatívna osôbka. Čo všetko si na svadbu vyrobila?

Všetko, čo sa dalo. Výzdoba bola komplet v mojej/našej réžii. Od hotela som si vyžiadala iba biele obrusy na stoly, všetko ostatné som si nachystala a aj rozmiestnila v piatok pred svadbou sama. Vyrábala som si samozrejme aj pierka, darčeky pre svadobčanov, knihu hostí, komplet všetko na obrad, v našej réžii boli aj oznámenia.

Drevené pláty vyrábal Ľudko, takisto bez jeho šikovných rúk by nevznikla konštrukcia na fotostenu, s maminami sme v týždni pred svadbou usilovne piekli sladké dobroty a do príprav sme zapojili aj hostí, ktorí nám dávali tipy na skladby, ktoré by radi na našej svadbe počuli. Za tento nápad som veľmi vďačná, svadobný playlist nosíme dodnes v aute a keď ho počúvame, vždy si spomeniem na konkrétnu osobu, ktorá si skladbu zaželala. 🙂

Aké boli vaše naj momenty svadobného dňa?

Hmm, z pohľadu hostí svadba dopadla super, aspoň taká bola odozva – že sa dobre bavili a cítili sa uvoľnene. Doma sme sa tiež zhodli na tom, že hostina dopadla nad naše očakávania. Ale ja by som klamala, keby som tvrdila, že na svadbu spomínam rada. Neviem, či sa to vôbec dá, pretože keď som sa ráno po svadbe prebudila a uvedomila som si, že je vlastne už “po tom”, mala som slzy v očiach. Vôbec som sa necítila ako šťastná mladomanželka. A môj Ľudko tiež nevedel čo robiť. Vedel, že sa to domrvilo tak, akoby nečakal hádam nikto. Chcela som vrátiť čas…

Značná úľava prišla počas a po svadobnej ceste, ktorá bola tým najväčším životným dobrodružstvom. Vyše dva týždne brázdenia po USA bolo splnením niekoľkých snov. Keď som poslednú noc našej cesty stála na 86.tom poschodí Empire State Building v New Yorku vedľa môjho muža cítila som sa, akoby som sa priam vznášala od šťastia, bola som doslova obklopená splnenými snami a vtedy mi bolo úplne jedno, ako dopadol obrad.

Po návrate z USA sme sa s Ľudkom dohodli, že si náš pokazený obrad vynahradíme a tak isto si “dobehneme” aj svadobné fotenie. Čiže moje naj svadobné momenty sa paradoxne neudiali počas svadobného dňa.

A dnes viem, že neľutujem minimálne to, ako dopadlo naše fotenie, pretože asi keď sa veci nepodaria na prvýkrát tak, ako by mali, deje sa tak preto, aby sa to na druhýkrát podarilo ešte krajšie.